ANINA – PRÍBEHY, GLOSY, NÁZORY…

Niekedy sa život s nami zahrá a napíše neuveriteľný scenár s veselším, smutnejším i inšpirujúcim koncom. Zvykneme povedať – To je život!  Každý človek je tak trochu autorom, spisovateľom, scenáristom…,diela, ktorý sa volá ŽIVOT. Iba na ňom záleží, aký to bude príbeh, aký bude mať koniec.

       Vierka mala často pocit, že nežije svoj život v pravom slova zmysle. Často sa pristihla pri tom, akoby pozerala nejaký film. Akoby sa dívala na veľkoplošnú obrazovku, na ktorej sa premieta jej život a ona je jedným z jeho hrdinov.

     Vierka bola prvé dieťa Jána a Veroniky. Väčšinou  muži – otcovia túžia po synovi, nositeľovi rodu. Ján to mal zrejme trochu inak. Dnes sa už nedozvieme či túžil po synovi, ale s istotou vieme, že  dcéru prijal s veľkou láskou a hrdosťou. Keď ju prvý raz zobral na ruky, takto sa jej prihovoril: „Vieročka, moja, dievčička moja!“ Odkiaľ zobral to slovo „dievčička“ nikto nevedel. Asi začal od radosti rýmovať, s úsmevom vraj vtedy skonštatoval  jeho otec.

       Ján bol pracovitý, zamestnal sa v neďalekom závode a zároveň pracoval doma na kúsku poľa. Trochu zádumčivý muž, ale, keď išlo o Vierku vždy ožil. Oči sa mu rozžiarili, tvár zjemnila. Vierka považovala svojho otca za  veľký vzor, za hrdinu.  Otcovia majú veľký vplyv na dcéry, ten jej sa  určite podpísal  na jej sebavedomie.

      Vierkin otec nebol muž, ktorý by vyjadroval svoje pocity, city iba tak, na počkanie. Nikdy jej nepovedal, ako ju má rád, ale ona to vedela. Neboli to slova, boli to gesta, ktorými sa vzájomne presvedčili o láske otca a dcéry, o dôvere, o rešpekte. Za drobnými skutkami sa skrývalo oveľa viac ako za slovami, vedeli to obidvaja.

       Dcéra vyletela z hniezda, ako zvykol povedať otec. Zaletela dosť ďaleko, viac ako 200 km. Napriek vzdialenosti chodila domov často, tak často, ako je to práca a vlastná rodina dovoľovali. Raz za mesiac určite. Keď otca uložila do postele zákerná choroba bolo to aj dva razy do mesiaca. Bála sa o svojho otca, nechcela ho stratiť. Hovorí sa, že  rodinný krb, oheň v ňom udržiava žena -matka. Vo Vierkinej rodine to bol s určitosťou otec, ktorý udržiaval rodinu pokope.

     Pri jednej návšteve, keď Vierka  držala  otca za ruku  slabým hlasom povedal: „Už je čas, mal by som ísť na druhú stranu brehu, ibaže nedá sa…“ Uprel svoj pohľad dohora, do stropu. Jeho svet už dlhú dobu tvorili iba štyri steny a najčastejšie pozeral do stropu.  Pochopila, ako veľmi chce odísť. Uvedomovala si, že to nebol život, ležal už celých päť rokov.

      Raz sa Vierke prisnil sen. Nevedela s určitosťou či spala alebo bdela, ibaže počula, ako jej niekto hovorí: „Vierka, pusti otca!“ Nebol to príjemný pocit. Celé dopoludnie  sa jej tieto slova ozývali ako ozvena. Možno ho držala svojimi myšlienkami. Možno podvedome. Nasledujúci deň išla na cintorín, na hrob manželových rodičov. Po krátkej modlitbe požiadala svokrovcov, že ak si otec želá odísť, ukončiť svoje pozemské putovanie a trápenie, aby mu podali ruku a prijala ho medzi seba.

     Možno uveríte, možno nie, ale pravda je taká, že ďalší deň Vierke oznámila mama: „Otec v noci umrel.“ Vierku veľmi zasiahla smrť otca i okolnosti, ktoré tomu predchádzali. Potom sa jej otec ešte pár razy objavil v sne ako živý s tým, že to bol omyl. On, predsa nezomrel! Postupne sa s jeho smrťou zmierovala, ak sa to vôbec dá! Hoci sa dožil pekného veku, posledné roky sa  trápil. Sám si želal odchod z tohto sveta. Už nevládal pridávať roky k svojmu životu. Keď to Vierka prijala aj sen sa stratil. Verí, že odpočíva v pokoji a dáva na ňu a na jej rodinu pozor. Poprosí ho o to pri každej zapálenej sviečke na jeho hrobe. S láskou a vďakou spomína na otca  a jedno nórske príslovie:

„Jeden otec je lepší ako sto učiteľov.“