Nepoznám také deti, ktoré by „nevalcovala“ túžba byť veľkými. Majú na to rôzne dôvody.Tie sa zrejme líšia z generácie na generáciu.Vychádzam z vlastnej skúsenosti. Dievčatá, asi najviac sme túžili obliekať sa, česať sa ako staršie sestry alebo spolužiačky z vyšších ročníkov. Byť tak elegantná!
Ako sme rástli menili sa aj naše požiadavky prečo byť veľký/veľká. Túžili sme byť veľkí, aby sme mohli robiť zmeny. Zmeniť to, čo sa nám nepáčilo. Revolta k mladosti patrí. Rýchlo, rýchlo a ešte rýchlejšie. Mali sme vysoké ciele. Pravda ten prvoradý bol doštudovať. Niekomu sa podarilo hneď po maturite pokračovať v štúdiu na vysokej škole. Iní si museli z rôznych dôvodov počkať.
Cieľ je cieľ. Dali sme to! Rovnako ako generácie pred nami. Medzitým bolo treba urobiť vodičský preukaz, žiadalo sa absolvovať jazykové, manažérske kurzy. A zrazu sme boli veľkí. Naplňovanie cieľov prichádzalo. Ibaže náš život išiel rýchlejšie ako naše prežívanie. Strácali sme sa v dokonalosti myšlienok a vysnívaného pocitu „Až raz budem veľká/veľký.“
Dnes viem, uvedomujem si to, že nemusím robiť všetko. „Náš veľký svet“ dáva nekonečne veľa možnosti, ktoré treba rozlišovať a selektovať. Možno práve, tak to robili naši rodičia, vtedy, keď sme si my hovorili „Až raz budem veľká/veľký.“
Naozaj treba zvážiť, čo je pre nás dôležité, čo môžeme, resp. nemôže zmeniť. Jedného dňa by sa nám mohlo stať, že sme pre myšlienku „Až raz budem veľká/veľký“ premárnili čas. Náš čas sa jednoducho minul v rýchlom tempe života.
Čo bolo, bolo. Nezmeníme! Môžeme však žiť v prítomnosti. Ani odchodom z aktívneho pracovného života náš život nekončí. Práve naopak, otvára sa priestor dobehnúť, čo sme nestihli, cestovať, čítať, vzdelávať sa iba tak zo záujmu. Univerzity tretieho veku sú nám k dispozícii, takmer pri každej vysokej škole. Poznám seniorov, ktorí dokážu raz za dva týždne precestovať za zaujímavým odborom 100 až 200 km. Žiaľ, súčasná doba nám nepraje. Ostatných cca 20-mesiacov naše aktivity značne obmedzuje, zasahuje do života každého z nás a nielen seniorov.
Dnes si už nehovoríme „Až raz budem veľká…“ Dnes si možno poviem už som seniorka. Veľká baba, ktorá vie, čo si ešte môže zo života zobrať.
Má to ešte jednu výhodu:
„Iba deti, blázni a veľmi starí ľudia si môžu dovoliť hovoriť vždy pravdu.“ Sigmund Freud rakúsky neurológ známy ako zakladateľa psychoanalýzy 1856 – 1939
Hovorme, keď cítime, že máme, čo povedať. Žiaľ, rozdelili sme sa na niekoľko skupín. Veľká časť ľudí mlčí. Nie, že by nemali, čo povedať, ale nedovolí im strach. Na druhej strane sú ľudia, ktorí nekriticky preberajú názor iných. Svojim postojom spôsobujú nepokoj sebe i okoliu. Našťastie je tu tretia skupina ľudí, ktorá pátra po informáciach, porovnáva, obhajuje svoje i moje práva.
Ak som povedala, hovorme, ak máme, čo povedať nemyslím tým iba priestor na blogu, na FB… Hoci internet má veľkú silu, veľkú moc. Urobme tak v bežnom živote, v osobnom kontakte. Príkladom v rodine, v obchode, v úrade, v zdravot. zariadení…Osobná komunikácia má svoje čaro. Intenzita hlasu, farba hlasu, reč tela nám pomáhajú umocniť a odovzdávať myšlienky, ktoré považujeme za správne.
Nebojme sa, povedzme svoj názor slušne a korektne. Pomenujme veci, okolnosti, udalosti, ktoré nie sú v súlade s našim presvedčením, s našim svedomím. Hľadajme pravdu, vážme si ju. Uľavíme svojej duši a možno sa nám podarí niekoho inšpirovať k rovnakej odvahe. Verím, že rozšírime rady správnej skupiny.
Aj ja za príjemné čítanie. Podobne príjemný... ...
Regulienka, ďakujem za priazeň a za povzbudivé... ...
+++++ pekné. Áno, všetko sa stihnúť nedá, je... ...
"Hovorme, keď cítime, že máme, čo povedať... ...
ak už niekto nemá úctu k ústave , nectí si ju... ...
Celá debata | RSS tejto debaty