ANINA – PRÍBEHY, GLOSY, NÁZORY…

     O príbeh sa so mnou podelila Katka, spolužiačka zo strednej školy. Nevideli sme sa azda pätnásť rokov. Katku vnímam aj dnes tak, ako pred rokmi. Mimoriadne šikovná baba, nadaná a cieľavedomá. Niet divu, že hneď po vysokej škole získala výborné pracovné miesto. Už v poslednom ročníku si ju našiel sám budúci zamestnávateľ. Významná farmaceutická firma jej ponúkala veľkú perspektívu odborného rastu. Kolektív prevažne mladých ľudí, práca platené viac než dobre. Ibaže, súčasťou práce  boli časté služobné cesty. V tom čase sa nad tým nezamýšľala, brala to viac-menej automaticky.

     Náhodnému stretnutiu sme sa navzájom potešili a hneď sme sa dohodli  na ďalšom.  Mali sme o čom rozprávať, prebrali sme všetko možné i nemožné. Na rad prišli i tajomnejšie témy. Rovnako, ako ja i Katka verila, že je niečo medzi NEBOM a ZEMOU. Videla  som, cítila, že mi chce niečo povedať. Trochu váhala, ale napokon sa rozhovorila.

     Podľa Katkinho rozprávania vznikol príbeh o ruži Casanova. Stalo sa, že jednu služobnú cestu nestihla absolvovať, čo zásadne ovplyvnilo jej život. Zadržala ju ruža menom Casanova. Krátko po jej nástupe do zamestnania, v jednu nedeľu podvečer mala  spolu s ďalšími tromi zamestnancami cestovať na školenie do Prahy. Ibaže na najbližší víkend bola naplánovaná rodinná oslava. Hoci bola pracovne vyťažená, na rodinu si vždy našla čas. Tešila sa domov. Mama oslavovala narodeniny. Nemôže chýbať! V piatok popoludní sadla do rýchlika a o šesť hodín sa zvítala s rodinou. Prežila krásny víkend v prostredí, ktoré milovala. Práve kvitli mamine ruže. V jej záhrade sa našli najkrajšie z najkrajších. Kríčkové i také, čo potrebujú oporu. A tie nádherné farby! Biele, ružové, červené, lososové, fialové, čajové…., jednoducho krásne. Pastva pre oči. Katka prechádzala záhonmi a spomínala. Ruža, láska, romantika…, asi sa jej vyhýbajú. Neriešila, videla sa spokojná  v práci, ktorú milovala. Zohla sa k najbližšiemu kríčku, ktorý ju rýchlo vrátil do reality. Pripomenul, že ruže majú  tŕne. Pofúkala, odpustila. Tŕne nie sú škodlivé,  slúžia ružiam na ich ochranu.

      Víkend ešte neskončil, ibaže Katka sa musela vrátiť. Cestou na vlak sa ešte raz s matkou zastavila  pri ružiach. „Katka, vieš, že mám nový krík? Ružu Casanova! Doniesla som ju  pred pár dňami  z arboréta.“  Bola to záhonová ruža, jemné žlté kvety s intenzívnou vôňou, ktorá opakovane kvitnutie. Ruža ešte nebola presadená, iba tak položená na okraji záhona, celkom vzadu v záhrade. Katke to nedalo, chcela poznať ružu menom Casanova.  Ibaže to nemala robiť, tých pár minút jej veľmi chýbalo. Zistila to na stanici, keď uvidela posledný vagón svojho rýchlika. Služobnú cestu nestihla. Keďže miesto na školenie bolo vopred zaplatené, pozvali kolegyňu z iného oddelenia a odišli bez nej. Katka v pondelok nastúpila do práce. A aspoň telefonicky sprevádzala kolegov  počas školenia. Raz zavolala ona, potom zase oni, celý čas boli v spojení. Naposledy sa ozvali pred odchodom, keď nastupovali do auta. Marcel, ktorý bol zároveň vodičom, vtedy povedal: „O siedmej sme v Bratislave. Čakaj nás vo firme, priprav kávu, dáme reč!“ Nedali! To bolo posledné, čo Marcel povedal.

      Katka, už len z rádia počula, že na diaľnici neďaleko Brna havarovalo auto so slovenskou poznávacou značkou, so štyrmi mladými ľuďmi, ktorí sa vracali zo školenia v Prahe. Traja zahynuli pod kolesami kamiónu a jeden pri prevoze do nemocnice. Úžasnú bolesť, ktorú prežívali príbuzní i celá firma prehlušili na chvíľu Katkine nevyslovené otázky. Čo by sa bolo stalo, keby ju matka nezaujala novým kríčkom ruže? Čo by sa bolo stalo, keby nebola zmeškala vlak…? Myslela na to Katka, priatelia i rodina. Dodnes je presvedčená, že to nebola ruža Casanova, čo zmenila plán jej cesty. Stal pri nej anjel strážny. Tak to vnímala vtedy i dnes, po rokoch.