Leto sa končilo a o slovo sa hlási jeseň. Vychutnávam si čaro prírody, popíjam čaj ešte z čerstvo natrhaných byliniek. Chvíľu, len tak mlčky pozorujem svoje okolie a spomínam na časy dávno minulé, na starú hrušku, ktorá sa týčila vysoko nad našim domom. Opäť som tým malým dievčatkom.
„Ako sa voláš dievčatko?“ Vypytovali sa ma viac či menej neznámi ľudia.
„Aninka,“ svoje meno som vyslovila s určitou hrdosťou, mala som ho rada. Na celom okolí nebolo žiadne iné dievča, ktorému by hovorili Aninka. Tak ma volali rodičia, neskôr aj susedia a spolužiaci.
„Odkiaľ, že si?“ Vypytovali sa ma, najmä tí, čo sa chceli dozvedieť viac. Boli zvedaví komu patria kučeravé vlásky a šibalské oči.
„Z čeliena (z včelína), z pod hrušky,“ hrdo som sa hlásila k nášmu domu.
Takto našu rodinu poznali ľudia z okolia, podľa včelína a starej hrušky. Stará hruška ovplyvňovala celú rodinu. Za domom bol sad, ktorému hovorili starý sad. Nepatril nikomu, aspoň sa nikto konkrétny k nemu nehlásil, a predsa patril všetkým. Kedysi patril k starému domu, ktorý už dávno neexistoval, bol zbúraný, ale sad zostal ako spomienka naň a ľudí, ktorí tam žili. Netrpezlivo som čakala na každý príchod jari. Po zime vyzerala krajina dosť smutne, šedivo. V takom období som sa neustále vypytovala: „Dedko, vari tá jar ani nepríde?“ A on ma láskavo ubezpečoval: „Len počkaj Aninka, jedného rána otvoríš oči a jar bude tu!“
A naozaj, každý rok prišiel deň, keď sa všetko zazelenalo. Príroda i obloha sa predvádzali v najrôznejších farebných odtieňoch. Na stromoch sa rozvíjali prvé listy, zo zeme vykúkali narcisy a prijemnú atmosféru doplňoval spev vtákov. A potom tu bola tá stará hruška. Keď stromy zakvitli spomedzi kvetov sa ozýval bzukot včiel. Zbierali peľ a nektár.
Napriek tomu, že sa o starý sad nikto nestaral, nikto neprerezával vetvy stromov, i tak boli každú jar obsypané množstvom kvetov. Vzduch bol široko ďaleko presýtený ich nádhernou vôňou. Starý sad bol miestom, kde sa rodina a susedia schádzali od jari do jesene, každú – každučičkú nedeľu popoludní. Vrátili sa z kostola, naobedovali sa a spoločne prežili takmer celé nedeľné popoludnie. V tých časoch sa nedeľa „svätila.“ Starý sad bol miestom, kde sa riešili rôzne veci, ktoré sa týkali úrody, domu i deti. Ak bolo treba niekomu pomôcť, pomáhali všetci. Ak bolo treba stavať nový dom, stavali všetci. Starý sad a stará hruška boli pre rodinu a susedov miestom, ktoré by sme dnes možno označili za magické miesto, miesto vhodné na relaxáciu.
Najradšej si spomínam na nedeľné popoludnie, keď dedko stáčal med. V rodine včelára to bol určitý rituál, ktorý vždy sprevádzala úžasná atmosféra. Dedko otváral špeciálnou vidličkou zalepený plást, rámiky vložil do medometu, ktorý roztáčala moja mama. Chcela som pomáhať, ibaže vtedy som ešte nedostala na kľuku medometu. A tak som pozerala, ako z medometu tiekla zlatožltá tekutina – chutný med. Keď boli hotoví, mama natrela chlieb s maslom, zobrala pohárik medu a zaniesla susedom do sadu. Chlieb s medom rozdávala ako tú najväčšiu dobrotu, veď aj tak chutil. Dedko nikdy nezabudol na susedov. Každý rok pri prvom stáčaní dal všetkým susedom po poháriku medu a nezabudol dodať: „Odložte si na vianočné oblátky.“ Ibaže mu to nedalo, aby sa nepodelil aj o med z ďalšieho stáčania a opäť dal každému susedovi za pohárik medu.
Deti vyrástli, dospeli a odišli do škôl, za prácou, tak ako ja. Príbuzní a susedia sa postupne vytrácali z tohto sveta, odchádzali na miesta odkiaľ žiaľ, už nieto návratu. Aj starý sad zamĺkol, chýbala v ňom tá povestná vrava dospelých a džavot detí. Nikto sad neošetruje, nikto neorezáva konáre, a predsa každú jar zakvitne a dá aj plody. Hoci iba také, aké môžu dať staré stromy. Čerešne, jabĺčka, hrušky, slivky hoci malé, stále chutia, lebo pripomínajú krásne, spoločne prežité časy.
Príroda je úžasná, poskytuje pokoj a vyváženosť mysle, naučí nás dobrote a dávaniu či rozdávaniu, ak máme niečoho prebytok. Tak ma to učil dedko, rada sa podelím o to, čo mám.
POKRAČOVANIE NABUDÚCE
Celá debata | RSS tejto debaty