Založ si blog

Strasti jednej lásky alebo gamblerstvo je choroba…

„Ťažko bolo s Milanom, ťažko je i bez neho.“ Takto začala svoj príbeh Macka. Evidentne sa chcela podeliť o svoje pocity aj, keď bolo zrejme, že to ešte neprebolelo. Tiež je pravda, že sme neboli stvorení pre samotu, preto považujem za správne, že sa Macka chcela otvoriť. Každý potrebuje niekoho, aby ho vypočul. Vypočujme si jej príbeh – STRASTI JEDNEJ LÁSKY.

      Nepopieram, cítim sa unavená a otrávená. Nemajte mi to za zlé, neodsudzujte ma, neobviňujte. Bránim sa, zrejme nie dosť. Môj milovaný manžel mi celé roky sľuboval: „Neboj sa Macka, zmením sa.“ Nezmenil! Alebo inak, zmenil, ibaže k horšiemu.

     Vždy ma priťahovalo všetko záhadné, čomu sa hovorí, že je medzi ZEMOU a NEBOM. Zmysel pre predtuchy ma nesklamal, až na Milana. Vtedy som vnútorný hlas nepočúvala, odmietala, dokonca ignorovala. Prečo nie? Milan  bol  atraktívny  muž. Keď sa niekde objavil, ženy sa vyrojili ako osi na zmrzlinu. A on? Všímal si len mňa! Práve mňa! Uisťovala som sa s patričnou dávkou hrdosti. Cítila som sa, ako v siedmom nebi. Poznáte to, keď je človek zaľúbený aj škaredé veci sa mu zdajú pekné a pekné veci vníma ako úžasné, priam čarovné.

      Škoda, že som na to neprišla skôr. Priateľka z detstva sa  mi  snažila otvoriť oči, ale ja som nevidela, nepočula… Jej slova ako: „Pribrzdi! Príliš si sa „zaláskovala“ alebo „To nemôže dobre skončiť,“ som nevnímala. Keby to nebola moja najlepšia priateľka, poviem, že mi závidí. Milana som obhajovala vždy a všade. Keď som vyčerpala  argumenty, každú vetu som zakončila slovami: „No, čo, bude aspoň sranda!“ Bola, ibaže v plienkach mojich detí. A to už bolo neskoro, v tom zmätku som nezachytila žiadnu intuíciu, žiadny vnútorný hlas, žiadne varovanie. Nefungovalo nič! A teraz? Cítim sa vyhasnutá, vyprahnutá. Hnevám sa na celý svet. Aj vy by ste sa hnevali!

      Práve som sa vrátila s banky. Dozvedela som sa, že  manžel vybielil účet. Mala som, čo robiť, aby som tú správu prijala a zachovala aký-taký pokoj, pravda len navonok. Iste, bol to spoločný účet, ibaže  on sa  výberom pasoval za jediného majiteľa.       

     Vraj diskrétna zóna! Mne sa všetko zlievalo jedno do druhého. Zdalo sa mi, že v tej banke všetci vidia a počujú iba mňa. Viete si predstaviť, ako som  sa cítila? Od hanby som sa skoro prepadla.

      Môj vnútorný obranný mechanizmus sa zadrhol. Srdce sa mi rozbúchalo a hrdlo stiahlo. Zhlboka som sa nadýchla, aby som sa vôbec zmohla na otázku. „Prečo si vybral peniaze!?“ Mlčal. Ticho by ste mohli krájať. Jeho ego bolo nečakane zaskočené. Po chvíli sa spamätal, akoby mi čítal myšlienky. A zaútočil. „No a, čo!  Peniaze sú spoločné, bolo to súrne. Otec je  chorý!“ Povedal jedným dychom. Na chvíľu som ostala v nemom úžase, bez slov, celkom paralyzovaná. Čo, ak je to pravda a Milana podozrievam zbytočne? Rýchlo vycítil moje zaváhanie a pokračoval: „Ty by si to neurobila? Milan dosiahol, čo chcel. Zrazu som sa cítila vinná. Nemôžem, tak egoisticky zhľadúvať peniaze, keď sa strachuje o život  otca. Bolo mi to ľúto. Jeho otec, bol aj mojim, vlastného som nepoznala. Bála som sa o neho. S malou dušičkou som vyhľadala jeho ošetrujúceho lekára, vlastne nášho spoločného – rodinného.  Chcela som vedieť,  čo je s ním. Dúfala som, že mi to povie, veď som nevesta, ubezpečovala som sa. Neporuší lekárske tajomstvo. Ale on, len prekvapene na mňa hľadel. Vedela som koľká bije. Svokor je zrejme zdravý ako repa. Znovu som sa cítila ako idiot. Tentoraz som zaútočila na Milana ja. Žiadala som vysvetlenie a nešetrila som nadávkami ani vyhrážkami.

      „Ty špina jedna! Otec nemá žiadnu vážnu chorobu! Tak povedz konečne pravdu!“ Zúrila som kvôli jeho sebectvu. Skoro som zabudla dýchať a v ušiach mi šumelo ako v horských bystrinách. „Správaš sa ako choroboplodný bacil, ktorý chce rozdúchať epidémiu za každú cenu,“ vyhŕklo zo mňa a ešte som stihla dodať: „Za toto pôjdeš do pekla!“   

       A to už Milan mlčal ako partizán. Netrvalo dlho a  problém, vyplával na povrch. Volal sa hracie automaty. S hrôzou som zistila, že  je závislý. No, čo vám poviem, gambler. Viete si predstaviť život s gamblerom? Správa sa ako zmok. Neprináša, ale všetko cenné odnáša. Peniaze, šperky, elektroniku… Ničím nepohrdne, aj záložne mu ochotne pomáhajú. Moja priateľka mi raz  povedala, že ak pustím sviňu k stolu, musím počítať s tým, že mi zašpiní obrus. V momente, keď som sa dozvedela o manželovej závislosti cítila som sa  horšie ako chlieve. Ani neviem, čo ma trápilo viac, či to, že nás pripravil o  úspory alebo tá hanba. Vždy sme sa prezentovali ako slušná rodina. A teraz? No, des a hrôza! Srdce mi trhalo na kúsky, zlosť mnou lomcovala, striedali sa výbuchy kriku a potom celkom plazivo prichádzal stav melanchólie.

       „Musím sa dať dokopy, musím…!“ Neovládla som sa, kričala som ako zmyslov zbavená. Máme deti a tie si rodičov nevybrali.

       Raz som sa neovládla a Milanovi som v zlosti vykričala: „Cítim sa ako bez života. To je tvoja vina. Mám chuť zabiť ťa, ešte aj to by bolo málo!“  Veď to poznáte, keď sa človek nahnevá hocičo povie. Neublížila by som ani muche.

       Každý problém má, predsa riešenie, povzbudzovala som sa a hľadala  východiská len, aby som sa neutápala v zúfalstve. Myslela som viac na budúcnosť a menej počítala s Milanom. Založila som nový účet a šetrila, ako sa hovorí „pre strýčka príhodu“ – na horšie časy. Stať sa môže čokoľvek, najmä vtedy, keď to človek najmenej čaká. Manžel podstúpil terapiu a polroka sekal dobrotu. Možno ani nesekal, lebo zakrátko sa ukázalo, že pláva v rovnakých sračkách ako pred rokom. Tentoraz žiaľ aj v dlhoch.

      „Chcem od teba odísť, chcem sa dať rozviesť!“ Rezolútne som oznámila svoje nemenné rozhodnutie. Nemohla som tolerovať a riskovať jeho ďalšie dlhy. Bála  som sa exekúcie. Ten večer to bola šialená výmena názorov, našťastie  sme boli  sami, deti boli u babky. V ostatnom čase tam bývali často,  bola to jediná možnosť, ako ich ochrániť pre tým, čo sa u nás  dialo. „S tebou sa nedá ani po dobrom, ani po zlom!“ Vyriekla som posledné slova, na ktoré som sa  ešte v ten deň zmohla. Nemala  som chuť strácať energiu na slovné súboje. Tresla  som dverami, tak mocne, že zhrkotal riad v kuchynskej linke a odišla som z bytu. Potrebovala som trochu čerstvého vzduchu a pokoja. Možno hodinu, dve  potulovala som sa ulicou a  hľadala spôsob, ako sa  z toho dostať. Chcela som to zmeniť, ibaže som nevedela ako.  Šialený kolotoč, z ktorého sa nedá, len tak  vyskočiť.

      Bože, čo urobiť? Opakovala som si dookola. Nič mi neprichádzalo na um. Pocit bezmocnosti ma neopúšťal. Vrátila som sa domov a ustlala si v obývačke. Na Milana som ani nepozrela. Nič som k nemu necítila ani lásku, ani nenávisť, iba veľkú  prázdnotu. Ráno mi to nedalo. Skontrolujem či si nastavil budík, ospravedlňovala som svoju prílišnú starostlivosť. Spal nezvyčajne ticho. Keď som sa ho dotkla, ruka bola nepoddajná, chladná. Ani neviem, ako som vytočila číslo 112 a kričala: „Príďte, prosím,  môj manžel..!“ Cítila som, že bude neskoro. No, čo ak… Lekár zo záchrannej služby sa nedôverčivým pohľadom pozeral na manželskú posteľ, najmä na tú časť, ktorá bola zastlaná. V tom momente som si spomenula na slová  mamy, ktorá hovorila: „Macka, ak sa pohádate, pomerte sa skôr, ako zájde slnko, človek nikdy nevie, čo donesie nový deň.“ Ako vždy aj teraz mala pravdu. Nemalo sa to stať. Nedokázala som myslieť na nič iné, len na to, že  som prišla neskoro. Prečo som sa  nechala uniesť zlosťou? Z myšlienok ma vyrušil lekár: „Čo jedol váš manžel?“ Nevedela som, veď som ani nemohla, odišla som z domu. Cítila som lekárov vyčítavý pohľad, keď dodal: „Váš manžel bol otrávený. Neviete niečo o tom?“ V nemocnici potvrdili, že ide naozaj o otravu. Podali mu protilátku. Nezabrala. Lekári konštatovali smrť. Milan zomrel nadránom nasledujúceho dňa. Okolnosti úmrtia začali vyšetrovať. Vyšetrovateľ, starší nepríjemný pán mi kládol otázky, ktorým som nerozumela. Aj on povedal: „Váš manžel bol otrávený“ a potom mi položil rovnakú otázku:  „Neviete o tom niečo?“ 

      „Ja? Čo som podozrivá?“ Utierala som si slzy, skoro som sa zadusila od žiaľu. Vyšetrovateľ mi napokon povedal: „Musíme preveriť všetky okolnosti, muži nepáchajú samovraždu takýmto spôsobom.“ Možno muži, ibaže Milan už ním  dávno nebol.  Nakoniec to vyšetrovateľ uzavrel ako samovraždu – otrava liekmi. Aj Milanovi kolegovia išli s farbou von.  Opakovane im vraj  hovoril, že si vezme život, nikto ho nebral vážne. A teraz zdôrazňovali, ako si ho vážili, ako ho mali radi. Neverím, ale nedbám, ak to pomôže jeho povesti. Pravda bola taká, že ani v práci sa nedalo na neho spoľahnúť. Ale o mŕtvych, len v dobrom.

      V  ťažkej situácii mi najviac pomáhal Milanov otec. On zabezpečil a uhradil náklady na pohreb. Paradoxne, on pomáhal nám, nie my jemu. Prežili sme jeden ťažký rok. Musela som sa dať dokopy. Deti ma potrebovali.

     Smrť je ako vietor, nevidíme ju, ale cítime, ako veľmi bolí. Od pohrebu som bola na cintoríne po prvý raz. Stála som tam ako prikovaná. Oslepoval ma sýtoružový západ slnka, čo prenikal cez listy stromov. Telom som bola prítomná, ale duša blúdila. Napokon som sa, predsa zmohla: „Tu leží Váš ocko,“ povedala som deťom so slzami v očiach. „Miloval vás, veľmi…“

     „Aj my sme ho ľúbili,“ svorne povedali deti. Každému som podala malú kytičku kvetov so slovami „Položte ockovi na hrob!“ Pohladila som ich po hlavičkách a uvedomila  si, že ani oni nebudú poznať svojho otca. História sa zopakuje.

      A, čo ja? Akoby som  počula Milanove slová: „Neboj sa Macka, zmením sa, už to bude lepšie.“ Lepšie, lepšie, lepšie…“ Znelo mi v ušiach. Ibaže to lepšie možno, predsa bolo, kým bol manžel zdravý. Gamblerstvo je choroba, tak ako každá iná závislosť. Neviem a už sa ani nedozviem, čo bolo jej spúšťačom. Tak, ako neviem to, kto  z nás dvoch bol viac otrávený… Ťažko bolo s Milanom, ťažko je i bez neho.

Zamyslenie: 

„Klamárovi už neveríme, aj keby hovoril pravdu.“ Marcus Tullius Cicero

Poznámka: autorka blogu je autorkou obrázku

Zemiakové pochúťky – Zemiakové šúľance. „Špinavé“?

01.12.2022

Šúľance s makom – tomuto jedlu sme sa ako deti potešili. Chcela som urobiť radosť aj môjmu synovi. Raz, keď som ich uvarila (ešte chodil do škôlky) a naservírovala, v tom momente zazvonil telefón, musela som k nemu odbehnúť. Mobily ešte neboli a pevnú linku sme mali v chodbe. Aké bolo moje prekvapenie, keď som sa vrátila do kuchyne a môj syn šúľance [...]

Mágia adventu…

26.11.2022

Veriť/neveriť, to je na každom z nás. Naši starí rodičia a prarodičia verili v magickú silu predvianočného času. Už včera, na deň Kataríny, sme mohli zaznamenať, ako mnohí starší i mladší ľudia hovorili, písali o tzv. „stridžích dňoch“, ktoré vraj trvajú od Kataríny do Vianoc. Zaspomínať si môžeme spoločne [...]

Marokánky- verte/neverte recept má viac ako 110 rokov

21.11.2022

Hovorí sa, že všetci ľudia všetko vedia. Potvrdzujem, tento recept ma spája s priateľkou Etelkou, ktorú som stretla počas mojej prvej Univerzity tretieho veku pri UK v Bratislave, kde sme spolu študovali odbor žurnalistika. Možno marokánky podľa tohto receptu nie sú ničím nové, ibaže pre mňa majú svoju cenu. Tento recept dýcha históriou. Etelka, ho získala [...]

Jaroslav Haščák

Premiér: Obvinenie Haščáka dokazuje slobodu OČTK. Podľa Fica ide o varovanie Kollárovi

01.12.2022 14:17

Je to snaha ukázať, ako "maká" minister Mikulec, tvrdí Peter Pellegrini. Kolíková je rada, že sa v trestnom stíhaní pokračuje ďalej.

rusko

Agh nemá vedomosť, že by Rusko plánoval vraždu Volzovej

01.12.2022 14:07

Obžalobe z prípravy vraždy čelia Pavol Rusko, bos skupiny sýkorovcov Róbert Lališ, prezývaný Kýbel, Mikuláš Černák a Miloš Kaštan.

SR Bratislava Politika Koalícia Kríza Bôrik

Matovič o Sulíkovej snahe povaliť vládu: Dno. Premiéra šéf SaS prekvapil

01.12.2022 13:41, aktualizované: 13:48

Sulík ide povaliť tretiu protikorupčnú vládu, uviedol premiér Heger.

Topolcianky, zrebcin, sestnast zaprah, lipicany, kone,

Slovensko má deviaty zápis v UNESCO. Uspel chov koní

01.12.2022 12:44, aktualizované: 13:18

O zápise do prestížneho svetového zoznamu sa rozhodlo v marockom Rabate.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 107
Celková čítanosť: 165508x
Priemerná čítanosť článkov: 1547x

Autor blogu