ANINA – PRÍBEHY, GLOSY, NÁZORY…

Čierny havran alebo poľný havran. Krkavec…Znie to trochu desivo, a predsa je to spoločenský druh, spevavý vták. Možno ste počuli na krajinou jeho „Ká“ alebo „Kráá“. Vták zákonom chránený a opradený legendami. Jeden havran sa celkom náhodou dostal aj do príbehu mojej priateľky Hanky. Pokúsim sa ho priblížiť jej slovami, rozpoviem to za ňu. „Ako som kúpila, tak predávam“.

     „Deti moje zlaté, ako som sa potešila, že vás vidím. Chýbali ste mi!“ Túto vetu som v duchu vyslovila nesmierne veľa razy. Veď od marca minulého roka som viac-menej sama. Zaradená do ohrozenej skupiny, lebo korona a COVID 19. Na malú chvíľku sme sa stretli v lete minulého roka. Žiaľ, na jeseň prišli opäť nové obmedzenia a „vianočná bublina“ Potom opäť dovolenková eufória, ktorá následne priniesla nové obmedzenia. Ako tomu bude  tento rok nevie ani srnka v lese.

     Čakala som na svoje deti, ale najmä na vnúčatá, Adama a Evičku. Kedysi prichádzali často, za posledné dva roky, ako som už povedala je to zriedkavo. Našou spoločnou záľubou je turistika. Naučila som ich chodiť po svojich „chodníčkoch“. Učím ich láske k prírode, k histórii, k rodnému kraju. Robím to tak isto, ako to kedysi robila moja stará mama.

     Žiaľ, stále platil Covid automat. Aspoň, že boli obdobia, kedy sme mohli bez ombedzenia aspoň  do prírody. A tak sme v lete 2020 jeden víkend začali  túrami. Prvý výstup bol tradične ako každý rok na Pustý hrad nad Zvolenom.

„Babka a večer  pridáš aj nejaký príbeh?“ Pýtali sa deti.

„Pridám, pridám, času na premýšľanie a vymýšľanie som mala až- až.“

Myslela som, že to nebude  nič zložité. Opak môže byť pravdou. Aj deti sú výmyselníci a veľa čítajú. Nechcú príbehy, ktoré sa dajú „vygúgliť“. Čakajú na moje, podfarbené „babičkovskou“ fantáziou.

Prežili sme krásny deň. Večer prišla naša čarovná chvíľka pri čaji a pri praskajúcou ohni v kozube. Zaslúžime si po túre trochu tepla, pohladenie tela i duše. Príjemná atmosféra. A ja otváram príbeh z roku Pána 1360 – 1437  o Čiernom havranovi.

Bolo nebolo, asi skôr bolo. Tak sa to totiž dochovalo, hoci iba z ústneho podania zvolenskej klebetnice. Krajinou nad sútokom Slatiny a Hrona prenikali lúče jarného slniečka. Pripomínali blížiacu sa jar, ale kopec a husté lesy nad sútokom riek  pripomínali skôr zimu. Veru, veru, zima toho roku bola bohatá na sneh. Akosi z neho neubúdalo.

Zasneženou krajinou prichádzal na svoj vládny kopec Ľudovít I., tiež zvaný Ľudovít Veľký z Anjou. Vôbec sa nesprával  kráľovsky. Šomral, hundral, reptal a klial.  Veď uznajte, chodiť na taký kopec. Jeho veličenstvo! Nechodil, to iba akože. Veď ho viezli na koči štyri páry koní. Cestou, necestou, skôr necestou ako cestou. Ibaže príroda  tu bola krásna. Lesy bohaté na zverinu, a tak mu napadlo, že si dá niekde bližšie mestečka postaviť nové sídlo –  lovecký zámok. I, tak sa i stalo. Budovali, stavali skoro 22 rokov. A tak na návrší blízko mesta Zvolen, vtedy mesto zvané, Zolyom, Veterozolium,  Altsoll či Zwolen, stál nový hrad, postavený podľa vzoru talianskych mestských kastelánov.

 Ale im to trvalo! A že vraj  práce pokračovali veľkým chvatom, lebo zámer Ľudovíta I,  bol taký, že sa nový hrad stane dejiskom zásnub jeho dcéry Márie so Žigmundom Luxemburským.

Upili sme si z  lipového času a na chvíľu si predstavili Máriu ako budúcu nevestu. Veď  Mária mala vtedy iba osem rokov a Žigmund necelých 12. Presne toľko ako naša Evička a Adam.

„Babka, ale na  webe sa píše, že ich slávnostné zásnuby sa konali v roku 1379 v Trnave.  Ako to, teda bolo?“ Znepokojene sa pýtal Adam. 

Pridala sa aj Evička. „Babka, ja som čítala, že sa vo Zvolene konala iba akási  dohoda. Vraj sa už v decembri  roku 1380 dohodli na uzatvorení manželstva.“

Musela som do toho vstúpiť. Isto, iste to bolo vo Zvolene. Bola tam jedna zvolenská klebetnica, tá to rozpovedala svojej dcére a tá svojej dcére, tá ďalším a ďalším dcéram… Tak sa to prenášalo, rovnako ako klebetenie a pletky, ktoré sú v obľube dodnes, nech sa týkajú kohokoľvek. Čím dôležitejšia osoba, tým dôležitejšia klebeta. 

Klebetnica, hovorila, že zásnuby boli na Zvolenskom zámku – na novom zámku. V rytierskej sieni, dnes v sobášnej sieni. Ibaže  práve počas obradu vletel do sály veľký čierny havran. Nastalo nesmierne zdesenie. Čierny havran prináša nešťastie! Zdesili sa iba dospelí, lebo Mária ani Žigmund nešťastie o čiernom havranovi nepoznali.

Roky plynuli a hoci si Ľudovít I. Žigmunda obľúbil, Máriina matka ho v láske nemala. Snažila sa svadbe prekaziť, veď to predpovedal aj čierny havran, utvrdzovala sa vo svojom zámere. Dokonca bola o tom skalopevne presvedčená. Nakoniec si, predsa Žigmund sobáš s Máriou vynútil. Vtrhol do Uhorska pod zámienkou, že ochraňuje kráľovnine práva, obsadil Bratislavskú a Nitriansku stolicu. Dopadlo to k spokojnosti Žigmunda.

Akú úlohu potom zohral ten čierny havran? Vypytovali sa deti.

„Sobáš bol, ale Mária sa nestala kráľovnou Poľska. Namiesto Márie vyhlásili za poľskú kráľovnú  jej deväťročnú sestru Hedvigu.“

„Že by to bola pravda o čiernom havranovi?“ Takmer súčasne a prekvapene vyslovili otázku Adam i Evička.

„Možno to bol čierny havran, možno čierna duša zlého človeka. Intrigy boli, sú aj budú. Nevyhnú sa bohatým ani chudobným.“

Po sobáši s Máriou opustil Žigmund Uhorsko a vrátil sa do Česka. Nevodilo sa mu zle. Za jeho vlády sa  uskutočnili veľkolepé prestavby hradov. Roku 1433 sa Žigmund stal ako prvý vladár Uhorska aj rímskym cisárom. Zomrel v roku 1437 v Znojme. Nezanechal mužských potomkov! Že by, predsa čierny havran!

Aj deti súhlasne prikývli hlavou, že môžem mať pravdu. Veď babka chodí na Univerzitu tretieho veku pri TU vo Zvolene. Jeden študijný obor sa venuje práve histórii Zvolenského zámku. Že som tam  pridala čierneho havrana? Pst! Neprezraďte ma!

PS: Viem s určitosťou, že je to príbeh Hanky, Adama a Evičky, obidve sme zapísané na U3V – História a umenie na jednom mieste.