Dnes, iba tak medzi riadky – moja úvaha o nedostatku a nedokonalosti. Často sa v debatách s takýmto konštatovaním stretávam, a tak si kladiem otázku: „Naozaj žijeme dobu, v ktorej sa sústreďujeme iba na nedostatok a nedokonalosť?
Možno áno, možno nie. Záleží od konkrétneho človeka. Žiaľ, vo väčšine prípadov to platí, tak nás to naučili rodičia, škola… Porovnávanie, je v nás zakódované! Napríklad, častá otázka rodičov: „Prečo nie si, ako tvoj brat/tvoja sestra? Nie každému dieťaťu sa rovnako darí, možno vyniká v niečom inom, ako jeho súrodenci, ibaže, to sa už pri porovnávaní často prehliadne. Spomínate na diktát“. Aj ten bol hodnotený podľa toho koľko chýb sme urobili – podľa nedokonalosti. A v práci? Vedúci spravidla začne hodnotenie tým, čo sa nám nepodarilo. Spomenie si niekto na to, že by vedúci začal hodnotenie úspešnejšími výsledkami, a až potom upozornil na nedostatky? Tak sa potom nečudujme, že svoju pozornosť obraciame na to, čo nám chýba. Často sa porovnávame s tým, čo má spolužiak/spolužiačka, priateľ/priateľka, sused/susedka, kolega/kolegyňa… Celé zle! Pokiaľ sa budeme sústreďovať na to, čo nemáme budeme sa točiť v začarovanom kruhu.
Neviem, ako vy, ale ja som si nie istá, či sa to dá – prestať sa porovnávať. Myslím, že sa nedá. Ibaže, ak sa už porovnávame malo by to byť také porovnávanie, ktoré nás bude motivovať. Človek, s ktorým sa porovnávame by mal byť našim vzorom, v dobrom slova zmysle.
Nezabúdajme, že dostatok, resp. hojnosť, dokonalosť, krása, láska, šťastie existujú v mnohých podobách. Otvorme svoje oči a srdce. Pozrime sa okolo seba a hľadajme to, čo v nás dokáže vyvolať tieto pocity a možno práve vtedy sa prestaneme zaoberať tým, čo nemáme. Prestaneme riešiť energiu nedostatku.
Ja som si osvojila myšlienku: „Čo nemám, tak to zrejme nepotrebujem.“ Nikdy som netrpela nedostatkom, hoci som nemala ani nadbytok. Dobrá zlatá stredná cesta!
Domnievam sa, že porovnávanie provokuje k zlej vlastnosti a tou je často závisť. Človek, ktorí závidí nemôže byť šťastný. Ak má pocit, že ten druhý má viac, je dokonalejší, to ho predsa musí zožierať. Ako potom môže prežívať radosť? Žiaľ, poznám pár takých ľudí.
Moji rodičia tiež zvykli povedať: „Radšej nech ti závidia, ako by ľutovali.“ Možno to privolali. Neraz som sa ocitla v takej situácie, napriek tomu, že ja každému želám to najlepšie, dokážem pochváliť, viem mať radosť z úspechu iných. Kde je potom chyba?
Napriek tomu verím, že kde dávame našu pozornosť, tam to rastie. Dávam veľký pozor na to, lebo vesmírny zákon funguje obidvomi smermi. Ak sa budeme motať v kruhu a zaoberať sa myšlienkami nedostatku, sústredíme sa na sebakritiku, presne to sa nám môže v živote ukazovať. Ak však začneme využívať energiu vesmíru – vďačnosť za všetko, čo máme –náš život môže naberať úplne iný smer.
Môžete a nemusíte veriť. Snáď to stojí aspoň za úvahu a možno aj za pokus…
„Zdá sa, že dokonalosť je dosiahnutá nie vtedy, keď už niet čo pridávať, ale keď už nie je čo uberať.“ Antoine de Saint-Exupéry
To robí ten vyššie. Ja píšem o neporovnateľne... ...
Je to jednoduché obviňovať cestu a kamene na... ...
Nemôžeme si rozumieť, to som vedel vopred.... ...
To je dosť otrepané, sporadicky to počúvam... ...
Ja ťa tiež milujem! Ďakujem za odbornú... ...
Celá debata | RSS tejto debaty