ANINA – PRÍBEHY, GLOSY, NÁZORY…

Zažívame turbulentné zmeny, akoby nás život skúšal koľko ešte vydržíme. Niektoré zmeny vstupujú do nášho života plazivo, iné razantne. Zažívame zmeny osobne i celospoločenské. Ak máme relatívnu pohodu, zrejme nemáme dôvod a potrebu zamýšľať sa nad väčšími či menšími zmenami, ktoré  nám život prináša.

Domnievam sa, že zmeny, ktoré v ostatných rokoch prichádzajú do nášho života sú pre väčšinu obyvateľstva neprijateľné. Často prichádzali a prichádzajú plazivo.  „ON, autor“ s  tým počítal. Krok po kroku zaútočil na naše vedomie (pocity, myšlienky, city vôľu…) Málo, možno nedôsledne sme kontrolovali, čo nám je podsúvané. Možno sme si kde-tu pošomrali, ale neurobili sme nič. Nerobíme to aj dnes?

Neraz sa možno  pýtame, kde sa podeli naše „dobré  slovenské vlastnosti“, na ktoré sme boli hrdí. Moja generácia určite na ne hrdá bola. Spomeniem aspoň niektoré z nich.

Pohostinnosť, vďačnosť – vítanie hosti chlebom a soľou.  Pradávny slovanský zvyk z obdobia Veľkomoravskej ríše. Ešte nie dávno sa na tento zvyk nezabúdalo a vzácnych hostí, najmä zo zahraničia sme symbolicky vítali chlebom a soľou. Zabudli sme na tento zvyk  alebo sa hanbíme za svoje korene? Hanbíme sa za  zvyky  a zabúdame na vďačnosť našich predkov? Veď nejde len o chlieb a soľ, ale najmä o postoj človeka k človeku, o vzájomnú úctu.

Hostí sme tiež zvykli vítať  našim typickým slovenským jedlom. Dobrotami, ktoré nás opäť spájali s našou históriou a vlastnosťou, ktorou je  pohostinnosť. Jedla sme pripravovali v súkromí, alebo sme  si pre tento účel vybrali typickú slovenskú reštauráciu. Dnes často dáme radšej prednosť inému než typickému slovenskému jedlu. Spomeňme si, veď aj dovolenkové destinácie ponúkajú svoje typické jedla o ktoré prejavujeme záujem. Prinášame si nové recepty. A my…?

Ani sa nečudujem, veď už na Slovensku nemáme ani krčmu…Ospravedlňovať anglické názvy návštevou turistov nepovažujem za opodstatnené, ani za správne. Ja si myslím, že by turisti rýchlo pochopili, čo je krčma a odnášali by v spomienkach niečo „naše“, typické pre  našu krajinu i keď iba „meno“.

Naši prarodičia, rodičia, moji určite, privítali ešte aj susedov smidkou chleba, klobáskou, slaninkou,  páleným. Taký bol zvyk pod Poľanou.

Pracovitosť- poriadkumilovnosť, presnosť, dochvíľnosť, tvorivosť, iniciatíva, organizačné schopnosti…Týmto všetkým sme disponovali, za seba uvediem osobnú skúsenosť. Začiatkom 90.rokov minulého storočia  som sa zúčastnila medzinárodného školenia zameraného na manažment v zdravotníctve – v ošetrovateľstve. Školiteľmi boli kolegovia z Holandska a Belgicka. Okrem teórie sme riešili aj praktické úlohy. Ocenením nášho tímu, našich organizačných schopnosti bolo ich vyjadrenie, že u nich by túto konkrétnu úlohu riešili niekoľko týždňov My sme návrh na riešenie zadaného problému pripravili za jedno popoludnie.

Tolerancia – iste, výnimka potvrdzuje pravidlo, ale vo všeobecnosti možno povedať, že sme boli viac tolerantní. Boli sme viac znášanliví, nezávideli sme si. Také poznatky a osobné skúsenosti mám zo ZŠ, SŠ, z VŠ, z práce v  nemocnici, v ambulancii i  z manažmentu. Pacient bol pre nás na prvom mieste, neexistovala viditeľná rivalita. Tolerovali sme potreby pacientov,  ale tiež svoje navzájom.  

Čarovné slovíčka – veru sú zriedkavejšie. Oveľa menej počujeme ďakujem, prosím, prepáč…  Sem – tam sa nám páči vrátiť späť.  Bavíme, spomíname. RETRO je IN. Ibaže, akosi tie čarovné slovíčka nie a nie naskočiť.

Úcta človeka k človeku, k staršiemu človeku, k slabšiemu, k spoločensky významnejšiemu človeku…  tak to sa  dnes akosi „nenosí“.

Kde je chyba? Odpovie si zrejme každý podľa svojich skúseností. Ja si dovolím povedať, že my sme sa učili príkladom. Dnes je pomerne málo príkladov. Chýbajú hlavne v rodine, ale  aj v škole. Žiaľ, intolerancia sa stáva našou každodennou súčasťou. Nie sme schopní pochopiť a tolerovať, ak je niekto iný ako sme my.  Nevieme tolerovať názor niekoho iného. Zabúdame na jednu peknú myšlienku:

„Tolerancia  nespočíva v tom,  že  zdieľame názor niekoho iného, ale v tom, že poskytujeme druhému právo mať iný názor.“  Viktor Frankl

Obávam sa, že v ostatnom čase veľa slušných ľudí stráca silu, rezignuje, uzatvára sa do seba a to je chyba. Nerezignujme!

Skúsme začať odznova a  od seba. Skúsme sa vrátiť k naším hodnotám, ktoré boli ešte donedávna platné. Skúsme si dať záväzok, že ak nemáme povedať niečo pekné, povzbudivé radšej budeme mlčať. Možno sa staneme príkladom, ktorý priťahuje. Ovplyvnime, zmeňte aspoň to, čo zmeniť môžeme lebo celospoločenské zmeny sú v rukách tých, ktorým sme dali moc vo voľbách. Myslime na to! O chvíľu tu budú voľby do orgánov územnej samosprávy. Vyberajme rozumne, nenechajme sa nikým ovplyvniť. Nezabudnime, na známy slogan, že nám nikto nemôže dať viac, ako kandidát, keď sa uchádza o náš hlas. Pozor na sľuby!

Poznámka: príspevok je moji názorom, s ktorým môžete a nemusíte súhlasiť. Ibaže, ak pozitívne ovplyvni aspoň jedného, jediného človeka budem vďačná, lebo ten potom môže ovplyvniť ďalšieho a ďalšieho. Možno vytvoríme prepotrebnú reťaz…