ANINA – PRÍBEHY, GLOSY, NÁZORY…

Skôr, ako predstavím pár receptov z mojej zbierky receptov pod názvom: Neviete, čo uvariť? Dajte si poradiť… Dovoľte, aby som v  ďalšej časti môjho vstupu poukázala na rozdiely v stravovaní dnes a v minulosti. Chcem dať do pozornosti, najmä to, ako sa stravovali prarodičia v mojom rodnom kraji, pod Poľanou.

       Dnešné stravovanie sa diametrálne odlišuje od stravovania päťdesiatych a šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Náš životný štýl, aj stravovacie návyky sa menia. Oveľa väčšiu pozonosť venujeme stravovaniu, ktorému hovoríme „racionálne“. Často podliehame rôznym diétam so snahou znížiť svoju hmotnosť. Zabúdame pri tom na tzv. „jojo efekt“ , ktorý prichádza s vyššou, nežiadúcou hmotnosťou. Pri každej zmene je dobré zhodnotiť, nakoľko prospieva nášmu telesnému zdraviu a psychickej pohode.

Ako sa  stravovali moji rodáci pod Poľanou?

      Zásadná zmena v stravovaní prišla po druhej svetovej vojne. Môj dedko hovorieval, že ešte do vojny mávali obed jednochodový. Ja si už pamätám obed dvojchodový, polievku a  hlavné jedlo. Kým dedko varil skôr jedlá zo zemiakov, z kapusty a múčne jedlá, moja mama varila viac mäsité jedlá. Ale aj jeho kuchyňa bola poznačená bravčovým mäsom, hydinou, baraninou a mliečnymi výrobkami, najmä bryndzou.

Najviac som sa tešila na pečenie domáceho chleba, voňal široko-ďaleko. U nás sa piekol ražno-pšeničný chlieb. V porovnaní so pšeničným chlebom mal príjemnejšiu vôňu a zachoval si dlhšie čerstvosť. Dedko si z predchádzajúceho pečenia odložil kúsok chlebového cesta, asi tak 100 až 150 g, ktorému hovoril „naocesto“. Kým ešte nemal chladničku, zahrabal ho do múky a potom použil na prípravu kvásku pri zaprávaní na nový chlieb. „Naocesto“ muselo pekne voňať, dedko hovoril, že je vtedy dobré, ak vonia po mladom víne. Rozdrobil ho vo vode, pridal múku a odložil na teplé miesto, aby pomaly kyslo. Z nového vykysnutého chlebové cesta opäť odobral 100 -150 g na budúci chlieb. Ako postupoval pri príprave chlebového cesta? Pôvodný kvások pridal do múky, použil vlažnú vodu, soľ a rascu. Vypracoval cesto, ktoré nechal kysnúť spravidla od večera do rána. Veľmi dbal na to, aby v miestnosti nebol prievan. Na druhý deň zavčas ráno zakúril v peci. Nebola to len obyčajná pec, ale murovaná zo šamotových tehál. Pec vykúril na požadovanú teplotu, ohreblom prehrabal popol, skontroloval, či nezostali v peci žiadne uhlíky a na drevenej lopate sádzal chlieb priamo do pece. Predtým, ako vložil chlieb do pece, potrel ho vodou a na každý bochník urobil nožom krížik. Keď bol chlieb upečený opäť ho potrel vodou, zabalil do vyšívaného obrúska, ktorý bol určený len na tento účel a uložil na chladné miesto.Chlieb nám spravidla vydržal 5-6 dní. Vždy, keď sa piekol chlieb, naši piekli aj kapustníky. Zvyšok chlebového cesta naplnili dusenou kapustou. V sezóne ich  piekli na kapustných listoch. Na výborné kapustníky k nám chodili deti z blízkeho i vzdialenejšieho okolia, väčšinou to boli moji spolužiaci. Pec sa rozkurovala podľa toho, ako dlho chlieb vydržal, ale najmenej raz týždenne. Naša pec bola na šesť veľkých bochníkov. Ak si susedky nachystali cesto, upiekli sme aj im, šetrilo sa drevom. Susedky za ochotu občas kus dreva priniesli.Takto piekla chlieb aj moja mama. Na tieto časy už len spomínam, keď si chcem dnes pochutiť na domácom chlebe, upečiem si ho občas v elektrickej rúre.

Aj cestoviny si vtedy naši vyrábali doma. Domáce rezance – úzke do polievky, širšie na hlavné jedlo, fliačky, rajbaničku i mrveničku. Niektoré typy cestovín, ako napríklad pirohy, takmer úplne vymizli. Aj u nás sa dnes objavujú len výnimočne, pri pôstnych príležitostiach – pred Vianocami a pred Veľkou nocou. Žiaľ, aj výborné dedkove kysnuté koláče boli postupne nahradené zákuskami a tortami. Je to škoda, preto sa dnes aj k nim opäť vraciam a rada sa o  recepty podelím.

       Stravovanie ľudí záviselo, závisí a ešte dlho bude závisieť od tradície a zvykov ľudí, ktoré prebrali od svojich rodičov, prarodičov a od dostupných surovín. Dá sa povedať, že jeme to, čo sme zvyknutí jesť a čo nám rodinný rozpočet dovolí. Tak to cítim aj ja a myslím, že stravovanie v mojej pôvodnej rodine je verným odrazom doby päťdesiatich a šesťdesiatich rokov minulého storočia a kraja pod Poľanou. Stravovali sme sa výlučne sezónne. Potraviny sa nevyberali, tak ako dnes, podľa trendov, ale podľa ročného obdobia, v ktorom sme sa práve nachádzali – aké potraviny boli aktuálne  a dostupné. Na jar a v lete sme uprednostňovali čerstvú stravu, prevažne rastlinného pôvodu, najmä zeleninu a ovocie. S príchodom jesene a zimy sme konzumovali energeticky výdatnejšiu stravu a to, čo sa z leta uložilo, zakonzervovalo a usušilo. Moja mama často hovorila: „Čo je v lete zelené, to je v zime zjedené“. Tak aj bolo. Na jar bola komora takmer prázdna. Podrobnejšie o stravovaní podľa ročných období uvediem v ďalšej časti.

POKRAČOVANIE NABUDÚCE:

Stravovanie podľa ročných období – 2.časť