ANINA – PRÍBEHY, GLOSY, NÁZORY…

Ľudová múdrosť. Česká alebo slovenská? Netrúfam si odhadnúť, čo bolo prvé. „Česká verzia následne preložená do slovenčiny alebo naopak? Skôr sa zamýšľam nad tým, ako si túto ľudovú múdrosť vysvetliť. Ja to chápem tak, že kto šetrí má viac. Jeden vytvorí rezervu, ktorá poslúži pre troch. Či…? Možno by bolo správnejšie povedať: „Kto neplytvá má viac.“

Sporenie alebo šetrenie? Sporenie bude ukladanie finančných prostriedkov na neskôr, na štúdium, na bývanie, na dôchodok… Šetrenie súvisí s uvedenou ľudovou múdrosťou, podľa mňa znamená rozumne hospodáriť. V obidvoch prípadoch myslíme na  budúcnosť, ako sa zvykne povedať na zadné kolesa.

Doba sa radikálne zmenila, mení a  ovplyvňuje aj našu životnú úroveň. Žiaľ, negatívne!

Keby mi bol niekto, počas môjho aktívneho pracovného života, povedal, že  ma „toto“ čaká, tak mu poviem, že sa zrazil s koňom. Iste raz môže byť lepšie, inokedy horšie. Ibaže, to čo zažívame a zrejme zažívať v krátkej dobe budeme sa javí, ako obrovský kotrmelec v živote väčšiny ľudí.

Možno si poviete, že sporiť a šetriť sa dá pri relatívne „dobrom prijme“. Ibaže,  ani moja generácia nemala vysoké príjmy. Manželstva sme uzatvárali krátko po skončení strednej školy, prípadne ešte  počas vysokej školy. Rodina sa pomerne rýchlo rozrástla o jedno, dve deti. Museli sme sa „obracať“.

To, čo teraz uvediem sa bude zrejme väčšine  mladým zdať nereálne, možno i smiešne. Ibaže, taká bola doba – začiatok 70. rokov.

Väčšina z manželov, ak pracovali každý v inej organizácii  mali príjem 4x do mesiaca (2x záloha a 2x výplata).  Na začiatku sme si viedli „mini jednoduché  účtovníctvo“. Príjem, výdaj a potom sme s odstupom času zvažovali, kde sa dá ušetriť. Určite väčšina z nás mala tzv. obálkové hospodárenie. Obálka: nájom, energie, strava, drogéria, ošatenie a sporenie. Niekedy sme museli siahnuť do poslednej obálky a pokryť nepredvídané náklady. Deti mali založené detské vkladné knižky, prípadne úrazové poistenie so sporením. Neskôr sa dalo deťom založiť aj stavebné sporenie. Ako sme hospodárili? Spravidla nám poradili rodičia, niečo sme odpozorovali vo svojej pôvodnej rodine a priniesli si cenné rady do svojej novej rodiny.

Jedno bolo isté, kupovali sme si kvalitné veci. Riadili sme sa zásadou: „Nie sme tak bohatí, aby sme kupovali lacné veci.“ Túto pravdu potvrdzuje život. Kvalitné veci vydržali dlhšie, najmä pri šetrnom zaobchádzaní a rozhodne sme nevytvárali veľký odpad, ako dnes.

A čo sa týka potravín, rozhodne sme si nerobili veľké zásoby, neplytvali sme, nevyhadzovali potraviny do kontajnerov. Áno, bol to spôsob, ako sme šetrili a mali sme úctu k dopestovanému, k dochovanému, k práci iných ľudí.

Ak sa pozrieme na retro recepty, na recepty našich babičiek, často pochopíme, že sa dá navariť lacno, chutne a  zdravo. Pravda chce to čas, ale aj ten sa dá ušetriť.

Netvrdím, že sa máme vrátiť do 70. rokov minulého storočia, ale dobre rady a osvedčené postupy by sme mohli prevziať. Ostatné roky sa väčšina z nás, stala súčasťou konzumnej spoločnosti. Neprišlo to zo dňa na deň. Postupne prichádzala masová výroba, vytváral sa tlak na predaj, zanikali malé, lokálne obchodíky, ktoré postupne nahrádzali hypermarkety a k tomu nastúpila agresívna reklama. Podľa mňa  sa reklama menej zameriava na potreby, viac manipuluje s našimi emóciami, ovplyvňuje naše túžby. Vzniká akási špirála – viac vyrábať a prehlbovať túžby po nových tovaroch bez, ktorých by sme sa často obišli.

Úvery! Vari je správne, aby nakupovali ľudia, ktorí nemajú peniaze! Najmä, ak následne padnú do  dlhovej pasce…Nebolo vari múdrejšie  príslovie: „Prikryť sa takou  perinou na akú máme“. Nemyslím hypotéky na bývanie. Myslím na spotrebné úvery, bezúčelové úvery.

Konzumný život mení myslenie a správanie ľudí. Chýba nám umiernenosť a skromnosť. Akosi sme rezignovali na zdravý rozum, ktorý naši prarodičia označovali za „sedliacky“,  zdravý rozum. Znamená konzumný spôsob života  viac šťastia, viac zdravia? Podľa mňa rozhodne nie!

Čo mi v ostatnom čase vadí?  Že sa na nás „valia“ negatívne informácie z TV, z rozhlasu, zo sociálnych sieti… Opakovane je to elektrická energia, plyn, neutíchajúce zdražovanie potravín i spotrebného tovaru. Inflácia, ktorá sa týka aj úspor. Niekedy boli pre ľudí postrachom „nebankovky“, dnes sa výrazne prepadá hodnota usporených peňazí investovaných aj prostredníctvom  bankových inštitúcií. A tak sa natíska otázka bolo správne sporiť? Bolo správne šetriť? Bolo správne myslieť na zadné kolesa? Navyše, ak nám teraz niekto nariadi šetriť, dokonca stanoví percenta! Ako, to dosiahnúť, ak sme sa už doteraz správali šetrne, hospodárne?

Čím desivejšia správa, tým je viac čítaná, komentovaná. A rady? Žiadne! Sem-tam nejaká politička, politik „poradí“ a človek nevie, či to myslí vážne . Ich „rady“ majú, často ďaleko od zdravého rozumu. A to nehovorím o neadákvátnom politickom súťažení.

Nemám spôsob ani prostriedky túto situáciu ovplyvniť, zmeniť. Sťažujem sa, komentujem. Možno to vnímate rovnako. Nepovažujem za zmysluplné propagovať život bohatých, ich vily, dovolenkové destinácie…, keď podstatná časť obyvateľov má hlboko do vrecka. Nie je to, tak trochu provokácia? Veď nech majú, nech si to užívajú, iba neverím, že okrem novinárov, redaktorov má niekto o tieto informácie eminentný záujem. A ešte, na každej „senzácií“ je nalepených tucet reklám.

Viac by mohla urobiť verejnoprávna televízia, nakoniec i komerčné televízie. Nevysielať reality show, ale zaradiť relácie, ktoré budú výchovné, budú učiť k sporeniu, šetreniu. Viesť najmä mladých ľudí  k návratu a k viere, že šťastie a zdravie  NIE JE v konzumnej spoločnosti. Ibaže, to by musela byť celospoločenská vôľa!

Možno si teraz niekto povie, že som mala isť radšej na huby, ako ťukať do klávesnice. A možno bude mať pravdu. Ibaže, ak oslovím, čo iba jedno srdce bude to pre mňa znamenať úspech, ak si uvedomí, aké dôležité je vymaniť sa z konzumnej spoločnosti. A možno začneme všetci šetriť! Nikto nebude plytvať žiadnymi zdrojmi lebo sa to týka nás všetkých bohatých i  menej bohatých. Planétu ZEM máme iba jednu!