ANINA – PRÍBEHY, GLOSY, NÁZORY…

V dome, ktorý sa zdal na prvý pohľad nedotknutý, neobývaný mihotalo zvláštne svetlo a pohybovali sa temné tiene. Z času na čas zavŕzgalo staré kreslo a  z rádia celkom tichučko zneli jemné melódie. Takmer posvätné ticho prerušil hlas DUCHA a  ŽENY.

DUCH: Opustená, zničená, zbytočná?

Ženy sa zmocnil nepokoj a po chrbte jej prebehli zimomriavky. Že by mala v dome hosťa? 

ŽENA:  Ako to vieš?

DUCH:  Viem.

ŽENA:  jasne, len nepovedz, že ešte vieš, na čo myslím, čo cítim, koho milujem a koho zatracujem.

Sekala slovo za slovom. Nedokázala zadržať príval emócií, ale ani zvedavosť.

ŽENA:  Kto si?

DUCH: Predsa ja.

ŽENA:  Čo to znamená? Ako mám vedieť, kto je to „ja“?

DUCH:  Duch  minulosti.

ŽENA:  Nestraš! Kedy si prišiel?

DUCH: Nechceš sa radšej  opýtať, odkiaľ  som prišiel?

ŽENA:  Tak dobre. Odkiaľ?

DUCH:  Cez obraz

ŽENA:  A to sa dá?

DUCH:  Ako vidíš dá,  práve si ma privolala.

Žena nechápavo pokrútila hlavou a ešte viac sa schúlila do starého hojdacieho kresla, ktoré vŕzgalo pod pravidelnými pohybmi jej tela. Zatrpknutým pohľadom prechádzala z jedného predmetu na druhý. Nakoniec sa potešila jeho spoločnosti, veď inú nemá. Nahlas to nepovedala.

DUCH: Spomínaš na hraciu skrinku? Na tú s baletkou a melódiou Labutieho jazera?

ŽENA: Spomínam. Už nefunguje. Nič nefunguje…

DUCH: Chceš povedať, že už nemá pre teba cenu?

ŽENA:  Presne tak,  nemá…

DUCH: A čo hovoríš na kryštálovú vázu?

ŽENA: Kryštál? Tak ten ja nemusím.

DUCH: Ale, ale…, veď je to darček od dcéry.

ŽENA:  Práve, že od nej… No dobre,  musím uznať,  stále  lepšie ako  televízor v poruche.

DUCH: Vari tie predmety stratili čaro?  Veď si ich kedysi  milovala. 

ŽENA: Máš pravdu, kedysi.

DUCH: A  dnes?

ŽENA: Naháňajú mi strach.

Duch:  A nebudú to skôr spomienky?

ŽENA: Tak je. Bojím sa obrazov z minulosti a desím sa samoty.

Jej tvár sa pri tom nezmenila, bola pokojná a tichá. Privrela unavené viečka a sústredene sa zahľadela do spomienok z minulosti, ktoré sa jej neustále premietali. Uvidela dcéru.

DUCH: Viem, na čo myslíš. Jediné dieťa! Možno sa naozaj nedalo nič urobiť.

ŽENA: Že vraj nedalo! Otec ju rozmaznával. Mala všetko na, čo si pomyslela.

DUCH: Klasický jedináčik.  Čuduješ sa? Vymodlené dieťa, mala si viac ako  štyridsať  a tvoj muž cez päťdesiat.

Potriasla hlavou a nervózne sa pomrvila v kresle. Rukou si zotrela spotené čelo a v zapätí sa rozkašľala.

ŽENA: Tá astma! Zničí ma, umorí na smrť. Cítim, že je blízko.

DUCH: Máš pravdu, už dlhší čas oblieha tvoju posteľ. Cítiš, ako víri vzduch?

Žena, ktorá čítala z obrazov  minulosti, iba rozpačito  prikývla. Vedela, že dni sú zlé, ale noci ešte horšie.

ŽENA: Hoc aj smrť! Aj tá je lepšia, ako neustále  spomínať na minulosť. Ja sa na ňu nehnevám, len neviem prečo, sa so mnou tak zahráva. Už dávno si ma mala vziať, tak ako jeho.

DUCH: Viem, bol som tam. Ty si chýbala, keď bol stratený v útrobách nemocnice.

ŽENA: Chceš vedieť, kde som bola?

DUCH: Aj to viem.

Vzápätí sa ozvalo slabé zapraskanie a takmer nečujne sa otvorili staré dvere. Všetko vie! Žena zašomrala a opäť sa zahľadela na tmavú stenu, ktorá jej ponúkla ďalší obraz.

ŽENA: Bolo to tej noci, čo som nemohla spať. Nervózne som sa prechádzala po byte a čakala hádam po stý raz zatúlanú dcéru. Čo ak…? Niekto musel byť doma.

DUCH: Tuším, že v tom mal prsty ten trhan, tak si ho volala. Mám pravdu?

ŽENA: Čo iné si zaslúžil? Nesympatický holobriadok so senom v hlave a tromi náušnicami v uchu. Nechcem o tom hovoriť!

Žena vlhkými očami blúdila po stenách a  hľadala krajší obraz, narodeninový, posledná oslava. Posledné stretnutie. Myšlienky rýchlo prichádzali a odchádzali. Sedela v kresle, objímala vankúš, akoby chcela zachytiť jeho vôňu. Zostalo jediné – spomienka na dcéru, manžela a na ich rozhovor.

DCÉRA: Všetko najlepšie, ocko!  Udobrime sa.

Naozaj bolo zvláštne vidieť zroneného muža, ako sa utieka k nádeji, že sa dcéra zmení.

DCÉRA: Ocko, blahoželám! Zvolala.

Pobozkala otca na líce. Nebránil sa. Tak veľmi cítil, alebo  skôr chcel cítiť v jej slovách úprimnosť. Náhle ju objal a dlho  držal v náručí.  Všetci by uverili, že sa chcela udobriť. Navečerali sa. Otec otvoril fľašu vína, a to nemal. Jazyk sa jej rozviazal, dozvedel sa všetko, aj to, čo nechcel.

DCÉRA: Ocko, držal si ma, ako na reťazi. Tak veľmi som ťa za to nenávidela…

Ďalšie nepekné slová sa jej valili z úst a pod vplyvom alkoholu sa potkýnali jedno o druhé.

OTEC: Veď to bolo pre tvoje dobre.  Zadrž! Nepi!

Pravda je taká, že v tom čase  všetci túžili po niečom, čo  nemohli mať. Dcéra na rozlúčku podala otcovi malý talizman, vraj symbol šťastných ľudí. Určite sa chcela  udobriť.  No stal sa pravý opak. K alkoholu pribudli drogy. To ten trhan! Z peňaženky im najskôr mizli bankovky nižšej a potom aj vyššej hodnoty. Strácali sa šperky, elektronika… Žene zostal len večne poruchový televízor a staré rádio, ktoré bolo zapatrošené kdesi v pivnici, inak by našli aj to. Vedeli, že je zle. Otec chcel zasiahnuť, ale dcéra urobila hysterickú scénu, vraj skočí z mosta. Nemyslela to vážne, vydierala. Nakoniec i tak ušla z domu. Dlho  dúfali, že sa vráti. V tú noc, keď otcovo srdce vypovedalo, matka ju čakala doma. Preto umrel sám, opustený.  Zatúlanú dcéru viac neuvidel.

DUCH: Uľavilo sa ti?

ŽENA: Nie som si istá. Obrazy z minulosti prichádzajú a odchádzajú ako sa im chce. Nepýtajú sa, či môžu. Ani ty si sa neopýtal. Nehnevám sa. Príď, keď budeš chcieť.

Vlhkými očami opäť blúdila po stenách tmavej izby. Podvedome hľadala miesto, ktoré nezasiahol žiadny obraz z minulosti. Nechcela už nič vidieť, nič počuť. Deň sa zmenil na noc. Zacítila závan studeného vzduchu a viditeľne sa roztriasla. Duch odišiel,  namiesto neho prišiel iný hosť, ten čo už dlhšiu dobu obchádzal jej posteľ…

Poznámka: príbeh zo života spracovaný s mysterióznym nádychom Verím, že čitateľa osloví.