Príbeh z doby dávno minulej. Pokúsim sa ho pretlmočiť slovami mojej priateľky a kolegyne. Ešte dnes si pamätám jej hlas, mimiku a reč tela. Naozaj živé rozprávanie, ak máte čas a chuť začítajte sa.
Prvé roky manželstva sme prežili v dome manželových rodičov. Dýchal históriou, ktorú do neho vložila doba ešte začiatkov dvadsiateho storočia. V chodbe, v kúpeľni a vo WC boli nádherné kachličky a ešte krajšia dlažba.
Jedného dňami mi pri sprchovaní spadla zlatá náušnica s koralovým kamienkom – darček od babičky. Verila som, že šperk má liečivú silu a prináša mi šťastie. Záležalo mi na ňom, strážila som ho ako oko v hlave. Náušnica spadla a zakotúľala sa niekde medzi vaňu a bojler. Nenapadlo mi nič iné, len hystericky kričať:
„Moja náušnica, moja náušnica!
Manžel sa najskôr zľakol, nevedel, čo sa mi stalo, prečo kričím. Napokon celkom pokojne povedal: „Nejanči, veď je to len náušnica. Aspoň vieme, kde spadla.“ A hneď sa rozhodol pre záchranu šperku niečo urobiť. Neodpustil si poznámku:
„Ak sa niečo môže pokaziť, tak sa pokazí!“
Najmenej som bola zvedavá na manželove pozbierané duchaplné myšlienky – Murphyho zákony. Pre zmenu som hundrala ja:
„Tak toto snáď nemusím počúvať.“
On medzitým uvoľňoval kachličku. Nepomohlo. Náušnica bola zapadnutá a dosť nešťastne. Ľahol si na zem, hlavu pritlačil k dlažbe a pravou rukou šmátral v diere. Prstami sa snažil priblížiť k náušnici. Nedarilo sa, prsty boli krátke.
Zrazu ruka nešla ani von, ani dnu. Zostala vzpriečená medzi vaňou a bojlerom, čím viac sa snažil, tým to išlo horšie. Ruka sa ani nepohla. Bolo mi ho ľúto. Neprirodzená poloha, čo vám poviem. Človek v pasci! Neviem či si uvedomoval vážnosť situácie, ale zrazu povedal:
„Prines olej!“ Možno to bol dobrý nápad, ale nepomohol.
„Budeme musieť zavolať pomoc,“ rozhodla som.
„Len to nie!“ Bránil sa manžel. Takú hanbu nechcem zažiť!“ Znovu rukou šklbal sem i tam. Nakoniec to vzdal. Prvé, čo ma napadlo bolo zavolať lekársku pohotovostnú službu, mám tam kolegov. Manžel nechcel o tom ani počuť, pre zmenu jančil on:
„To neprežijem! To neprežijem.“ Prežil.
Jeden z prizvaných kolegov navrhol olejovú kúru. Podala som mu zvyšok nie najlacnejšieho olivového oleja a celkom ticho som povedala:
„Už sme skúšali.“ Napokon kolega zaujímavým hmatom manžela otočil a potiahol. V zapätí bolo počuť:
„Chcete mi tú ruku odkrútiť? Veď nie je na šrauby!“
Keď dostal od lekára ďalší pokyn:
„Potiahnite!“ Poslúchol, inú možnosť nemal. A ruka bola zrazu von. Červená, opuchnutá a celá premastená. Manžel opatrne pohýbal prstami a pokorne povedal: „Ďakujem, je to dobré.“
„Nabudúce to neskúšajte rukou,“ povedal kolega a káravo na nás pozrel, ako na malé deti. Posádka lekárskej pohotovostnej služby odišla, zostali len nevyslovené otázky susedov, čo sa stalo. Možno aj vaše či to nebolo na pokutu.
„Čo sa stalo?“ Čítali sme z očí susedov. Dôvod sme dobre utajili. Dnes je to dávno premlčané. Na ubolené telo i dušu som manželovi naliala slivovicu. Zaslúžil si to, potom paličkou s háčikom pritiahol náušnicu, čím zase zahojil on moju „bolesť“.
Zrejme poznáte ten pocit, keď človek na niečom visí ako ja. Náušnica sa našla. „Bude zdravie, bude šťastie! Nakoniec prečo nie, veď náušnice sú od babičky.
Zamyslenie za záver:
Straty patria k nášmu životu práve tak, ako nálezy a nemusí sa to týkať iba veci.
Poznámka: príhoda sa stala začiatkom 70-tich rokov minulého storočia.
K+ ...
Celá debata | RSS tejto debaty