ANINA – PRÍBEHY, GLOSY, NÁZORY…

Vždy, keď stojíme na rázcestí života robíme rozhodnutia. Raz je naše rozhodnutie lepšie, inokedy horšie. Pravda, to horšie môžeme napraviť a korigovať svoje rozhodnutia.Učíme sa celý život! Ibaže, jedno je učiť sa, naučiť sa a druhé uplatniť získané vedomosti v živote, v reálnych situáciách, ktoré nám život prináša.

      Nie som kvalifikovaný odborník i keď mám psychológiu, sociológiu a pedagogiku rada. Sú to pre mňa veľmi blízke vedné odbory. Počas štúdia som absolvovala niekoľko menších skúšok. Z aplikovanej psychológie mám dokonca štátnu skúšku. Odborníkom sa necítim.

     Áno, dnes sa púšťam do témy, kde sa necítim „doma“. Záver roka je však príležitosťou bilancovať a blog možno aj miestom podeliť sa o svoje názory a osobné skúsenosti. Považujem to tiež za príležitosť získať názory iných ľudí, ktorých táto téma zaujíma a majú podobné skúsenosti.

Ako som prijala tému zrkadlenie vzťahov, ako som sa s ňou vysporiadala?

Svet je vraj našim zrkadlom. Nechcela som si to pripustiť. Veľmi dlho mi trvalo než som prijala konštatovanie, že ľudia v mojej bezprostrednej blízkosti fungujú ako „moje zrkadlá“. Skúsenejší ľudia mi hovorili, presviedčali ma, že do nášho života vstupujú ľudia, ktorí zrkadlia tú oblasť nášho správania, na ktorej potrebujeme najviac zapracovať. Neverila som. Možno som sama seba videla v lepšom svetle. Možno som sa vekom zmenila, pretože som tieto pocity „nepohody“ začala pociťovať až okolo 40-teho roku života.

   Opakovali sa mi podobné, dokonca rovnaké situácie, ktoré neboli pre mňa príjemné. Začala som stretávať ľudí, v ktorých prítomnosti som sa necítila komfortne. Kládla som si otázku: „Prečo sa to deje práve mne?“ Dokonca som zmenila zamestnanie.Vstúpila som ešte do horších a horších situácií a do horších vzťahov. V jednom prípade to dokonca  hraničilo s mobbingom.

To, čo som prežívala bol pre mňa ako začarovaný kruh. Nakoniec som prijala odporúčanie odborníkov, že vzťahy sú naozaj najlepším zrkadlom. Pripustila som si, že môj blok zrejme pochádza z detstva. Vyrástla som medzi dospelými, moja túžba po stretávaní sa s deťmi bola nesmierne veľká. Z toho pramenila aj moja radosť, ktorú nie všetci chápali  – nesmierne som sa tešila do školy. Rada som bola v škole, chýbali mi spolužiaci. Takto podobne som sa začala správať po skončení aktívneho pracovného života. Chýbali mi kolegyne, chýbali mi sociálne kontakty. Hľadala som náhradu, ale  nebolo to ono. Očakávala som niečo iné.

      Možno som závislá na vzťahoch mimo rodinu. Alebo niečo vo mne rezonuje čoho sa potrebujem a neviem zbaviť. Často som mala pocit obete. Nechcela som, aby ma niekto ľutoval, ani som nežobronila o sympatie a predsa som sa pýtala, čo robím zle. Prečo ja? Žiadna spätná väzba, ktorá by mi pomohla, žiaľ, neprišla. Myslela som si, že otázkami a odpoveďami na ne nájdem východisko z bludného kruhu. Bol to omyl.

    Jedného dňa som si povedala, že nie okolie, ale ja sa musím zmeniť. Uvedomila som si, že nie je dôležité, čo sa mi stalo, ale to ako na tú – ktorú situáciu reagujem. Postupne som začala na svojej zmene pracovať. Nakoniec prečo nie, učíme sa v každom veku.

     Ako som sa už zmienila, považujem sa za človeka, ktorý by neublížil ani muche, rada pomáham. Napriek tomu som si povedala, že zrejme musím byť ešte viac empatická, hoci empatická sa cítim. Veď samotná moja profesia si vyžadovala určitú dávku empatie. Druhá vec je, či to už náhodou nepreháňam. Možno mám byť ešte viac láskavá, hoci rada ocením, pochválim iných. Čo mi určite dostatočne  nejde je odpúšťať sebe a druhým. Možno si iba myslím, že som odpustila, ale kdesi v podvedomí mi ostala jedna veľká „hrča“ neodpusteného.

    Prestala som posudzovať, kritizovať to, čo zmeniť nemôžem. Snažím sa brať ľudí takých, akí sú. Svojmu prežívaniu som začala dávať viac voľnosti, spontánnosti. Prestala som sa zaoberať tým, čo sa stalo. Čo si myslia o tom iní ľudia. Nikto mi nepomôžeme zmeniť sa, ak to neurobím ja sama. Chcem to a verím, že  ma táto snaha a cieľ, ktorý som si vytýčila neopustia.

    Ešte som nevyhrala, ale verím, že idem po správnej ceste. Možno moje myšlienkové pochody niekomu pomôžu, niekomu, kto je na tom so vzťahmi podobne ako ja – v bludnom kruhu. Možno urobia niečo užitočné pre seba. Nakoniec, aj to je spôsob, ako sa stať manažérom svojho zdravia.

Na záver jedna motivačná myšlienka.

„Len človek, ktorý verí sám sebe, môže dôverovať iným”

Erich Fromm