Založ si blog

Chlapi neplačú! Prečo nie? Plačú aj silní ľudia, veď slzy sú prejavom ľudskosti…

„Chlapi neplačú!“ Stará otcova pesnička, ktorú opakoval ako ošúchaná platňa. „Chlapi neplačú!“ zdôrazňoval a zvyšoval hlas. Vypliešťal oči a nozdry sa mu triasli ako závodnému koňovi.

„Prečo kričíš?“ Napomínala ho žena.

„Musím, potrebujem, aby ste konečne  pochopili, čo je pre mňa dôležité.“

„Pre teba? A čo ja a tvoj syn?“

„Správne! Je len môj!“ Slová sekal jedno po druhom a pritom syčal od zlosti ako papiňák.

„To si nemal, veď je to aj môj syn,“ reagovala pokojne, ale vo vnútri, niekde medzi telom a dušou, pociťovala úžasnú bolesť. Nebol jej pokrvným, hoci ho od šiestich rokov vychovávala ako svojho.

Citlivú povahu má po matke, povedala si sama pre seba. Nahlas sa neodvážila, to by muž neuniesol, a tiež nechcela rušiť pokoj mŕtvej duši.

Nech je jej zem ľahká, povzdychla si.

Ani on nemal ľahký život. Keď mu umrela žena, chlapec mal tri roky. Dvaja „chlapi“ sa pretĺkali, ako sa dalo. Znova sa oženil, až keď išiel syn do školy. Možno vtedy tak zatvrdol. Lásku nedostaneš na úver…

Zatrpknutý nešťastím napomínal syna pri každej príležitosti. Evidentne chcel z neho vychovať tvrdého chlapa. Nedarilo sa. Synove srdce bolo mäkké a citlivé. Vždy, keď nevlastná matka počula: „Chlapi neplačú!“ Zmierlivo dodala: „S tým nič nenarobíš, bude to povahou.“

Nomen omen, ani toto neplatilo v synovom prípade. Urban Krátky, tak sa volá. Vysoký driečny muž, ktorý sa páči ženám. Možno aj preto sa priatelil s dievčatami, rozumeli mu a mali ho radi. A chlapci? Ako inak, pozerali na neho cez prsty, napokon si zvykli. Urban, „mestský, mešťan,“ meno latinského pôvodu, ale veľmi zriedkavé. Vybrala mu ho matka. Už ako malí chlapci sú vraj milí, komunikatívni, presvedčiví a majú dobre vyvinutú intuíciu. Ak sa im nedarí, raní to ich dušu. Možno aj preto Urban viac inklinoval k ženskej spoločnosti.

Ak išlo o lásku mal smolu, vyberal si skôr potvory, o ktorých sa hovorí, že nemajú srdce. Na strednej sa beznádejne zamiloval do Rebeky – bezcitnej a arogantnej. Stačilo, aby pohla prstom a svet sa točil podľa nej. Okrem láskavého srdca mala všetko, na čo si pomyslela.

Protipóly sa priťahujú. Aj Rebeka bola pre Urbana ako magnet, a zjavne ju to bavilo. Raz ho pritiahla a potom popustila. Ich vzťah, ak sa to vôbec dá nazvať vzťahom, rozdelil spolužiakov na dva tábory. Jedni  jej dohovárali:

„Daj Urbanovi pokoj! Nevidíš, ako sa trápi?“ Iní zastávali názor, že si lásku zaslúži a tak ju presviedčali:

„Daj mu šancu, zaslúži si ju! Takého chalana, len tak ľahko nenájdeš!“ Rebeka, so zjavnou dávkou irónie a pohŕdania, sa vždy iba usmiala a poznamenala:

„Ten váš Urban!“

Na chvíľu sme ich pustili z hlavy, chystali sme  sa na lyžiarsky výcvik. A práve ten sa podpísal pod náhlu zmenu. Doteraz ničím a nikým neohrozená Rebeka si zlomila nohu. A Urban? Napriek všetkým útrapám a poníženiam, ktoré od Rebeky znášal jej bol najväčšou a najbezpečnejšou oporou. Nosil jej novinky a úlohy zo školy, spolu sa učili i rehabilitovali. Urban bol úžasný ošetrovateľ, možno i to bol dôvod, že sa neskôr rozhodol pre štúdium medicíny.

Každý deň, strávený v Rebekinej blízkosti, bol pre neho šťastným. „Rebeka už chodí s jednou barlou!“ tešil sa z úspechov jej liečby. Neľutoval čas, ktorý jej venoval, práve naopak. Jeho oči žiarili až tak, že si sme si začali medzi sebou šepkať: „Pozrie, ten Urban opeknel!“ Nikto sa nečudoval, hlavu i srdce mal plné Rebeky.

„Barla ide do kúta!“ tešil sa. Netrpezlivo čakal, kedy Rebeka opäť začne chodiť do školy. Potom všetci uvidia! A neuvideli…. Keď sa uzdravila bez jedinej výčitky svedomia ho pustila k vode. Vtedy mi povedal: „Rebeka si zlomila nohu, ale mne srdce…, nedopovedal. Potom ešte dodal: „Chlapi neplačú!“ Spomenul si na starú otcovu pesničku. Ibaže jeho slova boli v rozpore s tým, čo práve cítil, po tvári sa mu kotúľali slzy ako hrachy. Usmiala som sa, hoci mi nebolo do smiechu. Mala som taký nedefinovaný pocit stiesnenosti. Čo povedať? Ľutovať? Dávať zbytočnú nádej? Nepovedala som ani slovo. Pevne som ho chytila za ruku. Môj dotyk bol prísľubom priateľstva aj „bútľavej vŕby“. Do maturity neprejavil záujem o žiadne dievča. A potom? Rozpŕchli sme sa na vysoké školy. Po promócii ostal na internej klinike. Tu stretol Marínu, milú láskavú sestričku, ktorej pacienti inak nepovedali len „naše slniečko.“

Roky ubiehali. S Urbanom som sa stretávala pravidelne, ale neplánovane. Spájali nás folklórne slávnosti. Pri káve sme si vymenili zopár slov, navzájom potešili duše a opäť šli každý svojou cestou.

Na jedno také stretnutie sa nedá zabudnúť. Urban predchádzajúci rok ovdovel. Manželka mu umrela za tragických okolností. Hoci som Marínu nikdy nestretla, vedela som si ju prestaviť. Urban o nej a o ich synovi hovoril vždy s veľkou láskou. Krásne manželstvo, plné citu a lásky.

Vtedy mi opäť povedal: „Chlapi neplačú!“ Prečo nie? Búrila som sa v duchu proti nezmyselnému tvrdeniu. Plakať nemôžu iba tí, ktorým to doma neustále zdôrazňovali, hľadala som zdôvodnenie pre nezmyselné tvrdenie. Ako dobre, že nie som chlap. Moje úvahy prerušil Urban, keď ma oslovil.

„Ivana, tak rád ťa vidím!“ spodná pera sa mu ešte trochu chvela a opakom ruky si zotrel si slzy.

 „Ťažké to bolo, súrodencov ani iných blízkych príbuzných, ako vieš, nemám, jedinou oporou mi je Zuzka, Marínina sestra. Švagriná je rozvedená, stará sa o dcéru, a teraz aj o nás. Predtým, než Marína umrela bol medzi nami krásny, priateľský vzťah.“ Poslednú vetu akosi viac zdôraznil, najmä to krásny a priateľský. Mala som pocit, že tým niečo ospravedlňuje. Po chvíli dodal: „Uvedomujem si, nemôžem zostať navždy sám. Priznám sa, na Zuzku myslím viac, ako na ženu, než  na švagrinú.“ Nečakal, čo na to poviem. Jedným dychom pokračoval:

„Je to ťažké, mám ju stále vedľa seba, je milá, láskavá, starostlivá. Nič som jej zatiaľ nepovedal, nenaznačil. Cítim, že by to bola krivda na mŕtvej manželke. Veď boli sestry!“ Zhlboka sa nadýchol.

„Tebe sa to nezdá?“ Mlčala som.

„Mohol by som jej dať najavo, že na ňu myslím ako na ženu? Neodmietne ma? Nepobúri ju to? Nebude to nevhodné?“ vyslovoval jednu otázku za druhou, ako keď strieľa z guľometu.

„Čo na to hovoríš?“ naliehal Urban. V duchu som hodnotila situáciu a snažila som sa ho pochopiť, a možno aj Zuzanu.

„Na tom vzťahu nie je nič zlé,“ povedala som po chvíli. Myslela som to úprimne, ale radiť Urbanovi, čo má urobiť, na to som si netrúfla. Existuje veľa spôsobov, aby muž zistil, či nie je žene ľahostajný. Ale na to musí prísť sám, rovnako, ako sa musí sám rozhodnúť, povedala som si sama pre seba. Takto akosi skončilo naše stretnutie pred rokom. Želala som mu, aby si situáciu vyriešil k spokojnosti, lebo ak existuje liek na lásku, potom je to ešte väčšia láska.

Priznám sa, tento rok som na Urbana čakala, chcela som ho stretnúť, trochu som bola zvedavá. Nebolo to ťažké, taký vysoký muž sa nedá, len tak prehliadnuť.

„Ahoj Urban!“ kričala som a mávala na neho. Keď som pri ňom zastala, doslova zmeravel.

„Musíme sa dnes rozprávať? spýtal sa akosi previnilo. Prekvapil ma, aj zaskočil. Zdalo sa mi, že to nie je Urban, na akého si pamätám. Veď ja nie som zvedavá len tak pre nič za nič, a lásku som mu tiež priala.

„Nemusíme!“ odpovedala som trochu urazená. Moja reakcia zase zaskočila jeho, možno preto, že som s takým dôrazom vyslovila slovo „nemusíme.“ A tak som o niečo zmierlivejšie dodala:

„Či áno, alebo nie, to je tvoja dobrá vôľa.“

„Naozaj? Nebudeš nič komentovať?“

„Vari som niekedy niečo komentovala?“ nedalo mi. Napokon Urban vybral celkom pokojné miesto, objednal kávu a krčah vína.

„Ja nepijem!“ upozornila som ho.

„Viem, to je pre mňa.“

Dolieval si a mlčal. Mala som pocit, že čaká na chvíľu, aby mu víno rozviazalo jazyk. Nerozviazalo. Dopil víno a oznámil:

„Pôjdem.“ Neverila som vlastným ušiam. Vstávajúc mi povedal, akoby mimochodom: „Neodsudzuj ma. Oženil som sa,  nevzal som si švagrinú, ale jej dcéru, má už osemnásť. Zaľúbil som ako nikdy predtým. A ona tiež…“ viac už nepovedal nič. Nebolo treba. V očiach sa mu zaligotali slzy šťastia.

Chlapi vraj neplačú. A prečo nie? Veď slzy muža nie sú prejavom slabosti, práve naopak, je to prejav ich vnútornej sily, ktorú dokážu len tí, čo sa za slzy nehanbia. 

Zamyslenie:

Život je prekrásna kniha, ale cenu má iba pre toho kto vie z nej čítať.

Zemiakové pochúťky – Zemiakové šúľance. „Špinavé“?

01.12.2022

Šúľance s makom – tomuto jedlu sme sa ako deti potešili. Chcela som urobiť radosť aj môjmu synovi. Raz, keď som ich uvarila (ešte chodil do škôlky) a naservírovala, v tom momente zazvonil telefón, musela som k nemu odbehnúť. Mobily ešte neboli a pevnú linku sme mali v chodbe. Aké bolo moje prekvapenie, keď som sa vrátila do kuchyne a môj syn šúľance [...]

Mágia adventu…

26.11.2022

Veriť/neveriť, to je na každom z nás. Naši starí rodičia a prarodičia verili v magickú silu predvianočného času. Už včera, na deň Kataríny, sme mohli zaznamenať, ako mnohí starší i mladší ľudia hovorili, písali o tzv. „stridžích dňoch“, ktoré vraj trvajú od Kataríny do Vianoc. Zaspomínať si môžeme spoločne [...]

Marokánky- verte/neverte recept má viac ako 110 rokov

21.11.2022

Hovorí sa, že všetci ľudia všetko vedia. Potvrdzujem, tento recept ma spája s priateľkou Etelkou, ktorú som stretla počas mojej prvej Univerzity tretieho veku pri UK v Bratislave, kde sme spolu študovali odbor žurnalistika. Možno marokánky podľa tohto receptu nie sú ničím nové, ibaže pre mňa majú svoju cenu. Tento recept dýcha históriou. Etelka, ho získala [...]

Zuzana Čaputová

Prezidentka Čaputová podpísala novelu, ktorou sa zvýšia platy lekárov

01.12.2022 14:38

Po schválení zákona v parlamente a podpise memoranda s vládou k riešeniu situácie v zdravotníctve už viaceré nemocnice potvrdili stiahnutie výpovedí.

Jaroslav Haščák

Premiér: Obvinenie Haščáka dokazuje slobodu OČTK. Podľa Fica ide o varovanie Kollárovi

01.12.2022 14:17

Je to snaha ukázať, ako "maká" minister Mikulec, tvrdí Peter Pellegrini. Kolíková je rada, že sa v trestnom stíhaní pokračuje ďalej.

rusko

Agh nemá vedomosť, že by Rusko plánoval vraždu Volzovej

01.12.2022 14:07

Obžalobe z prípravy vraždy čelia Pavol Rusko, bos skupiny sýkorovcov Róbert Lališ, prezývaný Kýbel, Mikuláš Černák a Miloš Kaštan.

SR Bratislava Politika Koalícia Kríza Bôrik

Matovič o Sulíkovej snahe povaliť vládu: Dno. Premiéra šéf SaS prekvapil

01.12.2022 13:41, aktualizované: 13:48

Sulík ide povaliť tretiu protikorupčnú vládu, uviedol premiér Heger.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 107
Celková čítanosť: 165558x
Priemerná čítanosť článkov: 1547x

Autor blogu