„Dva roky žijem sama, hoci som vydatá. Už dávno nebývame spolu,“ povedala Mária namiesto pozdravu. Zhlboka sa nadýchla a pokračovala: „Všetko sa zmenilo…“ Prekvapila ma. Hovorí sa, že každý rozchod bolí iba chvíľu. Hlúposť! Máriina nedokončená výpoveď naznačovala, že rozchod bolí viac než sme ochotní pripustiť.
Taký ideálny pár! Snažila som sa zoradiť informácie a pribrzdiť rozlietané myšlienky. Kedy sa to stalo? Prečo Mária hodnotí manželský život, ako niečo čo bolo a už nie je? Stalo sa tak pred alebo potom, čo sa mi zdôverila so svojimi pocitmi? Vynárala sa mi jedna otázka za druhou.
Spomenula som si, ako mi pred pár rokmi z ničoho nič povedala: „Martina, veď ja som starnúca žena!“ Prekvapila ma svojim postojom, nikdy neriešila svoj vek, nebolo to v jej povahe. Nechápavo som na ňu hľadela, zrejme, preto ešte dodala: „aspoň sa tak cítim.“
„Žartuješ? Nebuď labuť!“ Snažila som sa odľahčiť situáciu. „Čože je to štyridsiatka? Možno si vzala moje slova k srdcu, lebo sa začala o seba viac starať. Postrehla som zmenu, a nie len ja. Bola iná, plná života. Vôbec nevyzerala na štyridsať. Prekvapovala svojim šatníkom, pekne nalíčená a slušivý účes jej tiež roky uberal.
Na určitý čas sa naše cesty rozišli, akosi sme sa míňali. Až dnes sme sa stretli v obchodnom centre. Potešila som sa, ale Mária z toho evidentne radosť nemala. Hoci potrebovala bútľavú vŕbu, to nedokázala zakryť, poprieť. Nakoniec, predsa povedala: „Mám problém, ale nikto o tom nevie!“
„O čom nikto nevie?“ opýtala som sa priamo, lebo som jej slovám nerozumela.
„Nemôžem za to, čo sa stalo!“ dodala Mária po krátkej pauze.
„A kto za to môže?“ Reagovala som trochu podráždene. Nemám rada ľudí, ktorí majú problém a pokojne ho hodia na iných. Nechcela som Máriu predčasne súdiť, preto som sa opýtala.
„Ako to myslíš? Za čo nemôžeš?“ Postupne rozpovedala, ako sa pred dvomi rokmi zoznámila s atraktívnym mužom. S takým, čo idú ženy na nich oči nechať. Krásny, vysoký, s tmavými vlasmi, s priateľskou tvárou, na ktorej pohrával úsmev, ktorým si získal každého, vlastne každú. Jednoducho – pán úžasný. Zaľúbila sa a bola presvedčená, že on jej city opätuje. Manžel podľa všetkého o ničom nevedel. A pán úžasný? Stal sa stredom jej vesmíru. Nuž, keď človek stratí hlavu, správa sa všelijako, len nie rozumne, pomyslela som si. Neviem, s kým som viac cítila, či s priateľkou alebo s jej manželom.
Mária, zrazu rozhovor ukončila slovami: „Nechce sa mi o tom hovoriť. Nehnevaj sa!“ Nehnevala som sa, veď je to jej život. Ale nasledujúci deň mi zavolala, že by sme sa predsa mali stretnúť. Vraj si to rozmyslela. Rozprávala rýchlo, nesúvislo, ako človek, ktorý chce mať niečo rýchlo za sebou.
„Teším sa, stretneme sa o šiestej na rohu, v kaviarni.“ Vzala som iniciatívu do vlastných rúk, akoby sa nič nestalo. Neprišla… Asi na tretí deň sa opäť ozvala, ospravedlnila sa, a pozvala ma k nej do bytu. Vraj sa budeme môcť v pokoji porozprávať. Tentoraz sme sa stretli.
„Nechcela som ťa uraziť, iba neviem, ako sa odhodlať k rozhovoru,“ povedala namiesto pozdravu.
Zavládlo ťaživé ticho, premýšľala som, ako zareagovať.
„Čo keby sme si zahrali hru na pravdu? Tak ako kedysi“ navrhla som, a hneď som sa ujala slova.
„Viem, máš problém s láskou. Rozišli ste sa?“
Mlčala, sedela schúlená v kresle a nervózne pohybovala rukami. Zrazu, akoby sa prebudila zo sna. Duchom neprítomná sa opýtala:
„A s kým?“
„No predsa s pánom úžasným,“ neodpustila som si ironickú poznámku. Pravda bola taká, že som si Máriinho manžela vážila a bolo mi ho úprimne ľúto. A k neznámemu úžasnému fešákovi som nemala žiadny vzťah.
Mária si zaborila tvár do dlaní a usedavo sa rozplakala. Keď sa upokojila povedala:
„To, čo je vo mne, je ako oheň a voda! On je mojim šťastím a zároveň nešťastím. Zošaliem!“ A potom sa o niečo pokojnejšie rozhovorila o začiatkoch jej poblúznenia.
„Od samého začiatku som bola ochotná rozviesť sa. On to nechcel, že nemám páliť mosty. Nechcel sa ženiť.“
„Vyhovoval vám taký vzťah? Nedalo mi.
„Jemu áno, ale ja som v tom ustavičnom strachu a skrývaní strácala nervy.“
Podvedome som si zahryzla do pery a zamýšľala sa na tým, čo človek neurobí pre vidinu šťastia.
„Mária, nechcem byť k tebe krutá, ale pripadá mi to choré,“ povedala som na rovinu, bez okolkov.
„Veď aj je. Oženil sa. Vzal si dievča, oveľa mladšie ako ja.“
Čakala som, čo povie, a či vôbec ešte niečo povie.
„Zostala som sama,“ povedala po chvíli a pokračovala: „To sa nedalo vydržať a nevydržal to ani manžel, keď sa to dozvedel. Odišiel.
„Odsťahoval sa?
„Odsťahoval, ale o rozvod nepožiadal,“ museli sme sa však zmieriť s nezmieriteľným, každý po svojom. Asi po troch mesiacoch som našla akú – takú rovnováhu.
„A čo manžel?“
„Stretli sme sa, náhodné a potom pravidelne, ale vždy mimo domu. Snažili sme sa nájsť cestu späť, hlavne ja. Vyzeralo to sľubne, dokonca sme plánovali aj spoločnú dovolenku. A potom bum!“
Čo sa mohlo stať, čo ešte Máriu postihlo? Napadlo mi všeličo…, v tom Mária pretrhla moje myšlienky a pokračovala.
„Potom to prišlo.“
„Čo prišlo?“ Nabádala som ju, ťažko sa je hovorilo.
„Laco sa ozval, na narodeniny mi poslal SMS, vraj blahoželá, spomína a nezabúda…“
„Ani ty si nezabudla!“ Nepotrebovala som ani vešteckú guľu, aby som sa trafila do živého.
„Máš pravdu, všetko sa mi opäť zosypalo.“
„Niekoľko mesačná námaha zabúdania bola zbytočná.“ Neodolala som.
Mávla rukou a zhlboka sa nadýchla: „Opäť sa stretávame. Pravidelne.“ Vysvetlil jej, že si ju nemohol zobrať. Kariéra starostu!
„Ty si mu uverila?“ nemohla som pre zmenu uveriť ja jej.
„Niekedy áno, niekedy nie. Nenávidím sama seba. Nevyčítaj mi, nehovor nič, lebo ja ho stále milujem.“
Neviem, či ona verila tomu, čo práve povedala. Ani neviem, čo očakávala odo mňa. Bola som ochotná urobiť čokoľvek, len nie mlčať.
„Vážne Mária, nechcem byť krutá, ale si fakt nemožná!“
„Nič nehovor!“ prerušila moje myšlienky. Pevne stisla pery, akoby zbierala všetky sily, čo jej ešte zostali, ale nenaštartovala sa.
A tak som pokračovala ja. Povedala som, čo si myslím, od srdca, a nebolo to nič lichotivé. A ona? Nekriticky sa ho zastávala, a keď prišla reč na jeho ženu opäť sa rozplakala.
„Vyplač sa, to pomáha, s každou slzou sú problémy malichernejšie a život krajší,“ hovorila som, čo mi práve napadlo. Nič rozumné, klišé.
Mária prikyvovala, akoby na znak súhlasu, ale myšlienkami bola niekde veľmi ďaleko. Keď sme sa lúčili stihla mi ešte povedať: „Máš pravdu. Vynasnažím sa, ale nič nesľubujem.“ Ani nemusela. Vedela som, že by sľub nedodržala, bolo to silnejšie ako ona.
Chcela som ešte dodať, Mária, neprechádzaj cez rieku, skôr, ako si k nej prišla. Možno si jeho sen, ale on je tvoja nočná mora. No, radšej som mlčala, myslím, že mala dosť bolesti aj bez mojich ďalších slov.
Celkom na záver moje osobné zamyslenie:
Rodinný život a harmonické spolunažívanie manželských párov bezpodmienečne vyžadujú, aby si obidvaja zachovali manželskú vernosť.
Možnosť neznamená povinnosť. Ak v tých... ...
kazda haremacka musi byt verna sultanovi, ved... ...
"Rodinný život a harmonické... ...
Celá debata | RSS tejto debaty