ANINA – PRÍBEHY, GLOSY, NÁZORY…

Možno je láska naozaj len slovo. Má však veľkú silu a energiu, ktorú v sebe nesie a navyše má aj veľa podôb. Ak je láska, len slovo potom príde človek, ktorý mu dá význam. Nemusí ísť len o lásku partnerskú, ale i o lásku materinskú, rodičovskú, súrodeneckú či o lásku starých rodičov.

     Lásku treba vedieť dávať i prijímať. Nie každý je schopný vyjadriť tento krásny cit. Milovala som svojich rodičov a nesmierne som si ich vážila. Pravda je taká, že nemali na mňa veľa času. Suploval ich dedko. Nie, že by nechceli, naozaj nemali čas. Otecko pracoval na zmeny a doma obhospodaroval kúsok poľa. Týmto samostatne hospodáriacim roľníkom, ktorí boli zároveň zamestnaní, sa v tom čase hovorilo, že sú „kovoroľníci.“ Mamička bola „domáca.“ Tak som si to písala do rôznych dotazníkov. Ono sa to povie „domáca.“ Spolu s oteckom obhospodarovali ten spomínaný kúsok poľa. Doma a na poli bolo práce viac než dosť a navyše je to práca, ktorú nikto nedocení. Možno, aj preto zvykla mamička povedať: „Krútim sa celý deň a nič za mnou nevidieť!“ Nebola to pravda, bola pracovitá. Pamätám si ju unavenú a vyčerpanú od roboty. Snažila sa únavu ukryť, no nie vždy sa jej to podarilo. Pre nával práce si možno ani neuvedomovala, ako veľmi som túžila po jej pozornosti. Vždy bolo niečo, čo musela urobiť skôr. Často som sa uspokojila aj s tým, že ma pohladila, len – tak „očami.“ Zachytila som jej láskavý pohľad a „ srdiečko mi poskočilo.“ Tušila som, že mi viac dať nemôže a neskôr som pochopila, že možno ani nevedela. Celkom mladá, vlastne sama ešte dieťa, prežila druhú svetovú vojnu. Krátko po vojne osirela a ako jedna zo starších detí prebrala otcovskú povinnosť – starostlivosť o rodinu, o mladších súrodencov.

      V súvislosti s tým, ako som túžila po mamičkinej láske, zaspomínam  si na jedny letné prázdniny. Mohla som byť asi tretiačka- štvrtáčka na základnej škole. Zrejme mi vtedy jej láska najviac chýbala, lebo som si vymyslela chorobu. Pravda ako inak, v najnevhodnejší čas. Aspoň mamička to tak povedala: „Ochorela si, keď je najviac roboty.“ Práve začínala žatva. Asi som si vymyslela „slušnú chorobu,“ lebo si nevedel rady ani obvodný detský lekár. Poslal nás do okresnej nemocnice. To bola paráda. Mamička bola ustrašená, ale pre mňa to bol veľký zážitok. Cesta vlakom bola veľkým dobrodružstvom. A navyše sedela som vedľa nej a podchvíľkou som si hlavu uložila na jej kolená. Bolo to úžasné – vtedy mala čas len pre mňa. Láskavo ma pohládza po hlave a neustále sa pýtala, ako mi je. Keď bolo vyšetrenie hotové, išli sme spolu do cukrárne. A choroba? Ako prišla, tak odišla. Rozhodne to boli prázdniny, na ktoré nikdy nezabudnem.

       Napriek tejto spomienke na svoje detstvo spomínam rada. Nedostatkom lásky som rozhodne netrpela, aj keď to nebola práve láska materinská. Láska, ktorú som, ako dieťa dostávala bola najviac od môjho dedka. Všetky deti, ktoré som poznala ospevovali svojej babky, no ja nedám dopustiť na môjho dedka, bol to úžasný človek.

POKRAČOVANIE NABUDÚCE