ANINA – PRÍBEHY, GLOSY, NÁZORY…

Takmer všetci si po tieto dni spomíname na svojich drahých zosnulých. Určite sa pritom nevyhneme slovu SMRŤ. Dovolím si povedať, ako zdravotná sestra, prichádzala som do styku so smrťou oveľa, oveľa viac ako moji rovesníci z  iných profesií.

Sviatok Všetkých svätých 1.11. nasledujúci deň  2.11. Spomienka na všetkých zosnulých – DUŠIČKY. Názov „Dušičky“ mi ostal v pamäti z detstva. Každý z nás má iné spomienky, preto máme aj odlišný postoj k smrti. Ja som sa stretla so smrťou vo veľmi útlom veku. Mala som päť rokov, keď mi zomrel niekoľko týždňový braček. Spomínam si na malú truhličku a v nej braček oblečený v bielej dlhej košieľke, ktorá ho zahalila od hlavičky až po päty. Príbuzní, tety, ujovia hovorili o ňom ako o malom anjelikovi. Vtedy som tomu nerozumela, dnes verím, že dáva na nás pozor – náš anjelik. Spomínam si na pohreb, na smútočný sprievod, na môjho otecka. V ruke držal klobúk a po tvári mu tiekli slzy. Môjho otca som videla plakať prvý a posledný raz.

Potom, našťastie dlho v našej rodine nikto „neodišiel“, tam odkiaľ niet návratu. Opäť som sa so smrťou stretla ako zdravotná sestra na internom oddelení. Spomeniem dve úmrtia, ktoré ma citovo zasiahli asi najviac. Stalo sa tak počas mojej prvej nočnej zmeny.

„Marta, moja spolužiačka so SZŠ  išla do divadla. Údajne jej  náhle prišlo nevoľno od žalúdka. Postavila sa a snažila sa, čo najskôr opustiť divadelnú sálu. Keď vyšla  do foajé, privolali jej sanitku“, priviezli ju na príjmovú internú ambulanciu. V tvári už bola celá modrá. Lekárka, žiaľ konštatovala smrť udusením. Marta podľa všetkého, ako vychádzala z  divadelnej sály vdýchla zadržiavané zvratky, udusila sa.“

Nebola moja povinnosť oznámiť smrť Marty rodičom, ktorí boli bezprostredne prizvaní na ambulanciu, urobila to lekárka. Napriek tomu bolo pre mňa veľmi bolestivé, traumatizujúce kondolovať jej rodičov, ktorých som osobne poznala. Každý rok v septembri a na Dušičky posielam pozdrav do neba a spomínam na spolužiačku Martu, tiež sestričku.

Moje druhé stretnutie so smrťou bolo ešte traumatizujúcejšie. Na internom oddelení bol hospitalizovaný mladý muž, manžel a otec asi 4-ročného dievčatka. V ten deň sa mu robil zákrok na chirurgickom oddelení. Po návrate na naše oddelenie sa mu náhle urobilo zle a o niekoľko hodín lekár konštatoval smrť. Tak, ako to vyžadovala etika a ošetrovateľská technika postarali sme sa o mŕtve telo. Čakali sme  odvoz na patológiu. Zrazu sa muž pohol, posadil sa. Vrátili sa mu všetky životné funkcie. Zdesení a v šoku pomohli sme mu znova obliecť sa do pyžama a uložili sme ho na posteľ. Pamätám si, že bola streda, návštevný deň. Prišla i jeho nič netušiaca manželka s dcérkou. Celú dobu sedela vedľa  manžela na stoličke  dievčatko pri ňom na  postelí. Návštevy skončili. A pacient – manžel, otec malého dievčatka naozaj ešte ten deň odišiel z toho sveta. Nech to bude znieť akokoľvek neuveriteľne dodnes si myslím, že  mal v sebe úžasnú silu a túžbu rozlúčiť sa  s manželkou a dcérkou. Podarilo sa mu to!

Život plynie ako rieka, prišiel čas, kedy som sa postupne lúčila s prarodičmi, s manželovi a mojimi rodičmi. Žiaľ, dnes je jediným miesto nášho stretnutia iba cintorín. Postupne začali odchádzať z toho sveta spolupracovníci, známi a dnes žiaľ už aj rovesníci. Nikto tu neostane navždy! Moja mama hovorila, že každý má svoju sviečku, niekomu horí dlhšie, inému kratšie. Zvykla dodať, že okolo svojej sviečky treba chodiť opatrne, aby nezhasla predčasne. Myslela tým, že sa máme starať o svoje zdravie.

V súvislosti s kolobehom života, s otázkou života a smrti  spomínam si na slova, ktoré boli údajne na jednom francúzskom  cintoríne:

„To, čo ste vy, boli sme aj my. To, čo sme my, budete aj vy.“

Smrť v našej rodine nebola nikdy TABU. Naučila som sa SMRŤ prijímať ako neoddeliteľnú súčasť života. Pravda, každý túto emóciu vnímame, pociťujeme po svojom. Niekto považuje SMRŤ za koniec, že po nej nič neexistuje. Iní veria v posmrtný život, v reinkarnáciu.

Často si zvykneme SMRŤ predstaviť ako zahalenú osobu s kosou. Je to muž alebo žena? Asi žena, hovoríme „tá smrť“!  Možno si robí iba svoju prácu. Niekedy sa na ňu hneváme, lebo nám zobrala milovanú osobu. Ibaže sú ľudia, ktorí si z rôznych dôvodov smrť želajú. Či sú to duševne chorí ľudia, ktorí si siahnu na život alebo smrteľne chorí ľudia, často pripútaní na posteľ. Potom je pre nich SMRŤ láskavá. Potvrdzujú to i Achylos, jeden z najvýznamnejších antických dramatikov: „Ľudia nenávidia smrť neprávom, je to najistejšia obrana proti mnohým chorobách a nešťastiam.“

Kto by nechcel odísť z toho sveta zmierený,  najlepšie „na starobu“. Ak SMRŤ príde v noci, veľa ľudí zvykne povedať: „To bola SMRŤ za odmenu“. Nech to vyznenie akokoľvek bezcitne je v tom veľký  kus pravdy.

Bola som vychovaná v kresťanskej rodine. Moja mama bola silne veriaca, preto ma viedla k tomu, že sa treba pomodliť za duše „v očistci“.  Hoci nie som praktizujúca kresťanka, mám to sebe, vždy si spomeniem na slova svojej mamy. Pomodlím sa za „dušičky“, hlavne za tie, ktoré si to možno žiadajú, ale nemá sa, kto za nich pomodliť. Z rovnakého dôvodu  zapálim sviečku pri spoločnom kríži na cintoríne. 

Nechcem popierať fakt, že zo všetkého si človek najviac cení život. Je logické, že  sa bojí, má strach, že oň príde.  Je  dôležité starať sa o svoje zdravie, pridávať zdravie  k svojim rokom, ale tiež musíme pripustiť, že niekedy je to zlomok sekundy, ktorý rozhodne o živote alebo o smrti. Prijmime SMRŤ, ako kolobeh života. Nedopusťme, aby nás ovládol STRACH. Nedovoľme mu, aby sa stal súčasťou nášho života i, keď s vedomím, že každý raz odíde. Spomeňme si na slova :

„Čo dáva zmysel životu, dáva zmysel i smrti.“

 Antoine de Saint-Exupéry