ANINA – PRÍBEHY, GLOSY, NÁZORY…

Inšpiruj sa a zaži! Iste, iné je vypočuť a iné vidieť, zažiť. Zážitky nám nikto nevezme. Silné zážitky a spomienky nám zostávajú na celý život.

Ak patríte k milovníkom histórie a ľudovej kultúry, určite navštívite Podpolianske múzeum v Detve. Dnes k vám prichádzam s druhým vstupom zo stálej expozície múzea:

„Ovce moje, ovce – Valaská kultúra v Podpoľaní.“

Expozícia bola sprístupnená v roku 2009. Venovaná je, ako vyplýva z jej názvu, salašníctvu a bryndziarstvu pod Poľanou. Detva je spájaná so vznikom  prvej bryndziarne a syrárne na Slovenku, ktorá patrila rodine Vagačovcov. Druhou známou rodinou bola rodina Galbavých. Ako dieťa si pamätám na pani Sidóniu Galbavú. Keď ma dedko poslal pre bryndzu  povedal: „Moje dieťa, pôjdeš za nénikou Sidóniou!“ Nikomu tak, nehovorili, iba jej, aspoň si nepamätám. Určite to bolo milšie označenie ako keby povedal, že mám ísť za tetkou. Pani Sidónia bola veru dáma. Bola celkom iná ako ženy jej veku, vzhľadom, úpravou i odevom. Múzeum má k dispozícii zaujímavú knižnú publikáciu, ktorá mapuje salašníctvo, bryndziareň a syráreň v Detve a obidve rodiny – Vagačovcov i Galbavých.

História salašníctva

Ovce a pastieri neodmysliteľne patria k Podpoľaniu. Z histórie sa dozvedáme, že  ovce sa na území dnešného Slovenka začali chovať už v stredoveku. Ich chov sa pripisuje, najmä, kočovným pastierom, ktorí vyhľadávali vhodné podhorské lúky a pasienky. Koncom 14. storočia sa z juhovýchodných oblastí Karpát dostali do Zemplína a Šariša. V 15. až 17. storočí do všetkých horských oblastí stredného a severného Slovenska a na severovýchodnú Moravu. Naši predkovia začali  chovať ovce na pasienkoch a začali vyrábať syr. Pastieri žili celé leto s ovcami hlboko v horách uprostred voňavých lúk. Ich domovom boli koliby (drevené domčeky) a okolo nich košiare (ohrady) plných oviec.

V Podpolianskom múzeu v Detve  nájdeme ich zmenšenú repliku.

 Hole boli plné salašov s tisíckami oviec so zvoncami. Koliba s košiarom tvorili súčasť salaša, pod vedením baču. Pastieri počas dlhých dní vyrezávali z dreva úžitkové predmety spojené so životom na salaši. Formy na spracovanie syra a oštiepkov, geletky, múteľnice, súdky, črpáky či črpačky… K bačovi neodmysliteľne patrila palica, valaška a fujara. Palica mu bola nápomocná pri pochôdzke, valaška proti divej zveri v horách a fujara pre potešenie duše na samote. Mnohé z typických salašníckych výrobkov sa vyrábajú dodnes a niektoré z nich  sa stávajú aj suvenírmi, najmä pre turistov.

V roku 1787 vznikla v Detve prvá slovenská bryndziareň a syráreň. Jej zakladateľom bol Ján Vagač (1759 – 1835). Pôvodne obchodoval s mäsom, chodieval do Detvy nakupovať dobytok a občas prespal na salašoch. Bačovia a valasi mu ponúkli syr, ktorý bol veľmi chutný. Z týchto ciest sa čosi naučil a potom vyskúšal. Nakúpil bochníky syra a začal ich upravovať. Najskôr ich rozdrvil na valcoch, neskôr pomlel na mlynčekoch. Namiesto soli pridal soľný roztok a miesil až, kým nevznikla mäkká, roztierateľná bryndza.

Ovčiarska a valaská kultúra je neodmysliteľnou súčasťou nášho kultúrneho dedičstva. Ak pôjdete okolo, nezabudnite sa zastaviť i v Podpolianskom múzeu. Silné zážitky a spomienky nám zostávajú na celý život!

Poznámka: autorka blogu je autorkou fotografií

NABUDÚCE

Z  Detvy na more – Július Juraj Thurzo – prvý slovenský námorný kapitán, rodák z Detvy