Vedieť, môcť, chcieť a mať aj trocha šťastia Janovi tieto slova nič nehovorili. Nanajvýš, tak chcieť. Chcel vždy a ešte lepšie, keď to nebolo z jeho. Takých, ako Jano vždy bolo, je a bude. Vzťah s lenivým a ešte aj lakomým človekom, hoci bratom nie je vôbec jednoduchý. Lakomá duša sa nenasýti a tiež je pravda, že žiadna lenivosť a lakomosť nemôže ostať nepotrestaná.
Môj dedko bol človek pracovitý. Keď bol mladý chodil za prácou až do Čremošného, kde staval s ostatnými chlapmi spod Poľany tunely. Okrem toho mal kúsok poľa, jednu kravu, prasa, sliepky, pár oviec a včielky. Nemal veru voľný čas, robota ho pohltila celého. Vážil si pracovitých ľudí a cez prsty hľadel na tých menej robotných či dokonca lenivých. Možno aj, preto veľmi rád rozprával príbeh o dvoch bratoch. Najčastejšími poslucháčkami boli, ako som už povedala, ženy z lazov, ktoré chodili za nákupmi do mestečka. Vtedy sa ich opýtal: „Tak, čo žienky, akože sa majú gazdovia? Vari nie sú ako ten lenivý a hladný Jano?“
„Koho to bol Jano? Dedko, akože to bolo?“ Vyzvedali ženy. A dedko, len na to čakal a hneď sa rozhovoril.
Boli raz dvaja bratia Jano a Martin. Aj keď boli od jedného otca a matky, nemali veru nič spoločné. Jano bol veľmi lenivý chlap, ale najesť, to sa on ľúbil. Hladoš to bol, jedol by od rána do večera. Martinovi sa to nepáčilo. Lamentoval, že si nič nenadobudne, že míňa, čo zostalo po rodičoch. Rozmýšľal, ako by Jana potrestal. Keďže rád žartoval, tak Janovi navrhol:
„Jano, ak budeš môcť, príď k nám zajtra na obed. Budeme mať hody, nebude chýbať kačica ani dobré vínko. A to ty rád!“
Jano sa potešil, celý deň myslel na hody a nedočkavo čakal čas obeda. Keď zvony odbíjali dvanástu hodinu, stál pri Martinovej bráne, no brána bola zamknutá. Klopal, búchal, nikto sa neozýval. Keď to Jano nevzdával a už dlho na bránu trieskal, vystrčil Martin hlavu a zvolal:
„Jano a čože sa deje?“
„Prišiel som na hody a nemôžem sa dostať dovnútra!“
„No tak choď preč! Vari som ti nepovedal, že máš prísť, ak budeš môcť?“
A dedko hneď pridal aj slovenské príslovie: „Bez práce nie sú koláče!“ A zároveň dodal „Ja som si už zarobil. Tak, čo žienky, bude tabak, bude?“ Ženy sa rozchichotali, tabak dedkovi prisľúbili i priniesli. A cestou späť im za odmenu pridal ďalšiu príhodu.
POKRAČOVANIE NA BUDÚCE
Celá debata | RSS tejto debaty