Založ si blog

Môj čarovný dedko, beťár spod Poľany – úvod

Dedko – človek obdarený túžbou po veselých a príjemných udalostiach, ktorý mal rád ľudí a oni milovali jeho.

      Keď bol dedko v úctyhodnom veku, mohol si spokojne posedávať na priedomí a pozorovať život. Sedel, pobafkával si zo svojej fajočky a čakal, kto sa  pri ňom zastaví. V rukáve mal vždy pripravenú nejednu žartovnú príhodu.

      Zo stretnutí vznikla séria vtipných príbehov. S odstupom času sa možno na niektoré zabudlo, ale pre mňa zostali stále živé. Spomienky na dedka sa mi vracajú pri rozprávkach, koledách, prísloviach, porekadlách, ale aj pri Československej desať korune, na ktorej bol vyobrazený P. O. Hviezdoslav. Títo dvaja muži sa na seba nápadne podobali, pravda okrem Hviezdoslavovej mašle. Desaťkorunu opatrujem v zásuvke a dedka v srdci. Ak máte chuť a čas, nasledujte ma. Začítajte sa do jeho príbehov, čaká vás veľa veselých prekvapení. 

     MÔJ DEDKO vyzeral ako človek, ktorému sa zastavil vek. Nevidela som ho starnúť. Pamätám si ho stále rovnakého. Milého, láskavého a úprimného. Oči mal ako dva uhlíky. Rozsvietili sa vždy, keď vymýšľal huncútstva. Na muža a na dobu, v ktorej žil  bol  pedantný, potrpel si na svojom vzhľade. Vždy bol čistý, upravený a oholený. V nedeľu a vo sviatok nosil bielu košeľu, ktorá svietila široko-ďaleko. Vo všedný deň dával prednosť farebným. Najradšej nosil bledozelenú. Mojej mamičke sa to nepáčilo. Často mu vyčítala: „Otec, čo povedia ľudia? Veď to vyzerá, akoby ste  inú košeľu nemali.“ Jemu to bolo jedno aj, keď si  nevesta  takmer so železnou pravidelnosťou hundrala popod nos: „Otec nosia tú košeľu ako vôl kožu.“ Obidvaja vedeli, že s tým nič neurobia.

     Vlasy  mával ostrihané nakrátko a tvár mu zdobili parádne fúzy, že vraj maďarské. Bol Slovák ako repa, len tie fúzy…. Podľa neho boli symbolom mužnosti, ale i mravnosti. Patrične bol na ne  hrdý. Často hovorieval: „Kto nemá fúzy, nemá česť“ alebo  „Čo vôl bez zubov, to chlap bez fúzov.“ Inokedy na adresu svojich fúzov, a tak trochu aj na seba povedal „Aký koreň, taký fúz.“ Ale zároveň  pripustil, že každý chlap nosí také fúzy, aké sa mu páčia. Jemu sa páčili tie maďarské. Nakoniec, prečo nie. Určitá symbolika tam bola, narodil sa ešte za Rakúsko – Uhorska a o fúzy sa staral vzorne. Nechýbali mu rôzne pomády či vosky. K dedkovi neodmysliteľne patrili aj okuliare – také „babičkovské.“ Iných chlapov v jeho veku som videla s okuliarmi na nose nanajvýš v kostole, keď čítali z modlitebnej knižky. Dedko ich využíval oveľa viac. Veľa čítal, potreboval ich mať po ruke. Okuliare nezväčšovali len písmenká, ale aj jeho oči, spod okuliarov vykúkali ako dve jabĺčka. Svojím vzhľadom pripomínal skôr  richtára ako  prostého muža z ľudu. Bol sčítaný; ak mu ľudia položili akúkoľvek otázku, nezaváhal, vždy poznal odpoveď. Medzi ľuďmi sa cítil ako ryba vo vode. Aj oni ho rešpektovali a obdivovali jeho optimizmus. Svojim veľavravným pohľadom dokázal povzbudiť každého. Priam sršal vtipom a humorom. Často sa usmieval a úsmevom dokázal nakazil všetkých naokolo.

     Rada som sa k nemu hlásila. „To povedal môj dedko…,“prízvukovala som a vtedy som určite „podrástla“ o pár centimetrov. Typickým znakom pre dedka bola fajka. Patrili k sebe ako kľúč a zámka. Mal ich hneď niekoľko, lebo ako hovoril: „Fajky musia odpočívať.“ Najradšej mal tú, ktorej hovoril zapekačka, pripaľoval si ju z otvoreného ohňa, zo sporáka. Napchávanie tabaku do fajky bol hotový rituál. Vybral vrecúško na tabak,  pomaly, špirálovite ho vkladal do fajky a nakoniec zľahka zatlačil. S pôžitkom pofajčil a fajku nechal vychladnúť. Neskôr ju vyčistil a odložil na svoje miesto. Na vrecúšku s tabakom mal pripevnené špáradlo – malú opracovanú kostičku z králika, ktorou si odstraňoval zvyšky popola. Aká to bola  kostička vedel len on. Bol fajnšmeker, lebo presne vedel, ktorú fajku si vybrať, aby sa dobre držala v ruke aj v ústach. Často ich dostával ako darček, potešil sa každej,  pre istotu skontroloval pipasár – rúrku od fajky.

     Dedko bol rodený šibal, beťár, naozajstný detviansky figliar. Svojský humor neustále zušľachťoval. Bol to charizmatický rečník, ktorý vždy vhodne a trefne použil príslovia a porekadlá. Žartovné príhody a príbehy si neraz prispôsobil a menil podľa situácie, čím ich neustále „vylepšoval.“ Bez dedkovho humoru sa nezaobišla žiadna rodinná udalosť akou boli svadby, krstiny, vyprevádzanie regrútov – odchod chlapcov na vojenskú službu. Vtedy veru chodili na dva roky a vysokoškoláci na jeden rok. Inak  tomu nebolo ani počas cirkevných  sviatkov, najmä na Vianoce, na Veľkú noc, kedy sa pravidelne schádzala širšia rodina. Bez jeho žartov a vinšov sa nezaobišli oslavy Jozefa, Jána, Anny, čo boli vari najčastejšie mená v našej  rodine. Najmä susedky ho pozývali ako „čestného hosťa“ na  páračky. V zime ženy a dievky párali perie, muži a mládenci im robili spoločnosť. Žiadne páračky sa neobišli bez príbehov viac či menej strašidelných, ale najmä žartovných. Nemohol tam chýbať.

    Na Detvana bol pomerne malý – nízky. Ako sám hovorieval: „Dobrého veľa nebýva.“ A dobrý on bol. Dobrý ako manžel, otec, starý otec, priateľ i sused. Bol to jednoducho správny chlap na správnom mieste. Dobrá nálada, radosť zo života a úsmev na tvári vytvorili veľké puto medzi ním a ľuďmi naokolo, najmä so  ženami z lazov, ktoré za nákupom do mestečka dedka nikdy neobišli. Aj, keď niektoré príbehy počuli viackrát, ich záujem to neovplyvnilo. Naopak, doslova si ich vyžobrali. Vtedy zvykol dedko povedať: „Čože som ja verklík?“ To len naoko, vo svojej podstate bol rád, tešil sa ich záujmu. Ženy si spríjemnili cestu do mestečka i z mestečka, a on bol takmer so železnou pravidelnosťou obdarený balíčkom tabaku Taras Bulba. Dedko bol beťár v pravom slova zmysle. Veď uznajte, už  v tej dobe realizoval malý „barterový obchod,“ ktorý bol  nakoniec prospešný pre obidve strany. Keď sa, predsa občas opýtal: „Žienky, čože som  vám dlžný?“ Ženy povedali: „Kúpili sme za päť prstov a za šiestu dlaň.“ To znamenalo,  že nie je nič dlžný, bola to jeho odmena.

     Dedko pribúdajúcimi rokmi  častejšie posedával na priedomí a pozoroval život okolo.  Susedia mohli  na to zobrať jed, že ho tam nájdu od skorej jari do neskorej  jesene. Opakovalo sa to takmer so železnou pravidelnosťou. Mamička zvykla povedať, že dedko vychádzal z domu so snežienkami a späť sa vracal s chryzantémami. Každý rok sa starostlivo pripravoval na zimu a pritom hovorieval: „Kto je dobrý a šľachetný nezahynie. Čím bol starší, tým častejšie si na konci zimy  vzdychol: „Marec, poberaj sa starec.“ Možno to nemyslel tak vážne, ako  to povedal.  Asi nedomyslel význam  slov pre moju  detskú dušu.  Bála som sa, desili ma jeho slová. Nesmierne som sa tešila, keď  kalendár ukazoval apríl a dedko bol medzi nami. Nakoniec nás opustil uprostred leta. Navždy však ostal v našich srdciach a mysliach.

      Ešte aj dnes, po rokoch si dokážem živo predstaviť, ako sedel a pobafkával z fajočky. Humorné situácie vytváral, ale s pokorou dokázal prijať aj rolu „obete.“ Nikdy sa neurazil, ak si niekto zavtipkoval na jeho účet. Bol správnym účastníkom, ale i  šíriteľom ľudovej kultúry založenej na humore. Veľa čítal. V tom čase to boli najmä kalendáre – Pútnik svätovojtešský zo Spolku svätého Vojtecha. Krásne príbehy pre malých i veľkých. Okrem toho tam boli zaujímavé články o významných osobnostiach a o podnikateľoch tej – ktorej doby, ku ktorej sa kalendár viazal. Na niektoré z nich si spomínam. Našla som ich vo vojenskom drevenom kufri, na povale v jeho  dome. Najviac ma upútal ten, vydaný v roku, v ktorom som sa narodila. Žiaľ, až dnes, keď už nie sú, uvedomujem si a doceňujem ich  hodnotu.

     Dedko si niečo prečítal, niečo prežil, potom to šikovne pospájal a pridal k tomu svoj krásny fonetický hlas. Potešil dušu nejedného poslucháča. Jeho hlas znel zvučne, lahodne a nádherne ako zvony detvianskeho kostolíka. Silne bol zviazaný so svojim krajom, neraz povedal: „Len tu, medzi týmito  kopcami som naozaj šťastný.“

      Doba, v ktorej dedko žil, nebola ľahká, navyše pomerne mladý ovdovel. Šiestim deťom sa zo dňa na deň stal otcom i matkou.  Mal veľký zmysel pre čestnosť a statočnosť, čo potvrdzoval  tým, ako žil. Vôbec nebol ubitý ani na tele, ani na duši. Nelamentoval a aj tie najťažšie chvíle pretavil do veselosti a žartu. I keď bol veselý, svoje slova ukladal rozvážne. Neraz pripomenul ľudovú múdrosť: „Vtáka poznáš po perí, človeka po reči,“ a on sa toho držal. I, keď bol veľký figliar, jeho slová boli zmysluplné. Tiež hovorieval: „Najskôr rozváž, potom rozkáž…“ Nemal rád ľudí, čo „trepú dve na tri,“ či pletú „ piate cez deviate.“ Rozprávanie do vetra neuznával. I keď posudzovanie ľudí nebola jeho silná stránka, báčika Zaťku veru nemal rád. Hovorieval: „Ten Ondrej má rečí ako koza bobkov.“ Inokedy sa zase nezdržal a povedal: „Jazyk má ako lemeš.  Rýchlejšie rozpráva, ako premýšľa.“ Báčik Ondrej sa veľmi často a rád vychvaľoval a pritom naozaj preháňal. Jedna príhoda, ktorú hovoril pri každej príležitosti bola o tom, ako jeho žena pripravila králika na kyslo. Králik bol pre  oráča, ale bol  vraj taký veľký, že ho  so ženou jedli ešte celý týždeň. Nato dedko povedal:  „To nemohol byť králik, to musel byť baran…“  Inokedy  hovoril, že báčik Ondrej si vymýšľa, lebo v jeho dome  je to vraj tak, že „kohút mlčí a sliepka spieva.“ Tetka Paulína veru „spievala“ a navyše bola  príliš šporovlivá. V súvislosti s tetkou Paulínou a báčikom Ondrejom zvykol dedko povedať: „Kto má mrcha ženu, netreba mu chrenu aj tak sa mu v očiach iskrí.“ Chudákovi báčikovi Ondrejovi sa často v očiach iskrilo. No navonok to malo vyzerať tak aj s tým králikom, že  pánom je on,  lebo  vychoval  „ta – ké – ho“ veľkého  králika. Chlapov, ako  bol báčik Ondrej nebolo  veľa. Väčšinou to boli skromní a čestní ľudia, za pravdu by si dali aj oči vyklať. A za slovom si  tiež stáli. Chudobní, ale hrdí. Ťažko pracovali, ale zato sa radi  zabávali.

     Dedko hovorieval, že ľudia jeho doby, aj keď nič nemali, boli družní a dôverovali si. A to zrejme súviselo aj s ich prístupom k humoru. Vďaka nemu spolu vychádzali. Keď bolo treba, prižmúrili oko, zakryli ucho, dokázali si odpustiť. Dedko zvykol  žartom povedať: „A, čo by ruku jeden druhému odťal, nepohnevajú sa.“

POKRAČOVANIE NABUDÚCE

Zemiakové pochúťky – Zemiakové šúľance. „Špinavé“?

01.12.2022

Šúľance s makom – tomuto jedlu sme sa ako deti potešili. Chcela som urobiť radosť aj môjmu synovi. Raz, keď som ich uvarila (ešte chodil do škôlky) a naservírovala, v tom momente zazvonil telefón, musela som k nemu odbehnúť. Mobily ešte neboli a pevnú linku sme mali v chodbe. Aké bolo moje prekvapenie, keď som sa vrátila do kuchyne a môj syn šúľance [...]

Mágia adventu…

26.11.2022

Veriť/neveriť, to je na každom z nás. Naši starí rodičia a prarodičia verili v magickú silu predvianočného času. Už včera, na deň Kataríny, sme mohli zaznamenať, ako mnohí starší i mladší ľudia hovorili, písali o tzv. „stridžích dňoch“, ktoré vraj trvajú od Kataríny do Vianoc. Zaspomínať si môžeme spoločne [...]

Marokánky- verte/neverte recept má viac ako 110 rokov

21.11.2022

Hovorí sa, že všetci ľudia všetko vedia. Potvrdzujem, tento recept ma spája s priateľkou Etelkou, ktorú som stretla počas mojej prvej Univerzity tretieho veku pri UK v Bratislave, kde sme spolu študovali odbor žurnalistika. Možno marokánky podľa tohto receptu nie sú ničím nové, ibaže pre mňa majú svoju cenu. Tento recept dýcha históriou. Etelka, ho získala [...]

Topolcianky, zrebcin, sestnast zaprah, lipicany, kone,

Slovensko má deviaty zápis v UNESCO. Uspel chov koní

01.12.2022 12:44, aktualizované: 13:18

O zápise do prestížneho svetového zoznamu sa rozhodlo v marockom Rabate.

Sergej Lavrov

USA a NATO sú podľa Lavrova priamo zapojené do vojny na Ukrajine

01.12.2022 12:41

Západ mal podľa hlavy ruskej diplomacie reálnu šancu vyhnúť sa konfliktu na Ukrajine, avšak rozhodol sa odmietnuť ruské návrhy.

Michal Suchoba

Kauza Mýtnik: Suchobov rozhovor s Kočnerom na nahrávke súd zatiaľ nepripustil

01.12.2022 12:33

Už druhý deň vypovedá pred senátom Špecializovaného trestného súdu v Banskej Bystrici kajúcnik Michal Suchoba v korupčnej kauze Mýtnik.

Igor Matovič

Politológ: Matovič je omyl slovenskej politiky. Platforma pre neho nie je hrozbou, nájde si nových ľudí

01.12.2022 12:00

Podľa politológa si Igor Matovič si nájde nových „nezávislých kandidátov“ či „obyčajných ľudí“, ktorí sa úlohy štatistov ujmú s veľkou radosťou.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 107
Celková čítanosť: 165383x
Priemerná čítanosť článkov: 1546x

Autor blogu