ANINA – PRÍBEHY, GLOSY, NÁZORY…

Tento príbeh sa môže očami dnešnej matky javiť ako sci-fi. Ibaže, nie vždy bolo dostatok informácii. Aj zdravotná starostlivosť napreduje. Rozhodne je iná, ako tomu bolo pred 60. rokmi. Dnes sú k dispozícii rôzne knihy, časopisy pre maminky, TV a rozhlasové relácie, skupiny na sociálnej sieti, ale aj „doktor google“, ktorého by sme nemali brať celkom vážne. Na môj vkus, až „pretlak“ informácii, v ktorých sa často strácame.

       Príbehom sa vrátim späť do histórie, do polovice  60.rokov minulého storočia.  Iná doba! Skúsenosti starostlivosti o deti, najmä na dedine, sa najčastejšie prenášali ústnym podaním z matky na dcéru. Rady často pomohli, žiaľ i poškodili. Taký bol život!

     Martinka bola prvorodené dieťa a prvá vnučka v rodine. Matka nemala žiadne skúsenosti. Žili v malej dedinke, poradiť naozaj nemal kto. Malé dievčatko nemalo viac, ako dva-tri mesiace, keď dostalo ovčie kiahne. Drobné telíčko bolo celé posypané obrovským množstvom pľuzgierikov, sprevádzanými horúčkami.

     Neviem, neviem či si to niekto v rodine uvedomoval, aké sú  ovčie kiahne vysoko infekčné detské ochorenie. Čím  je dieťa mladšie, tým je vyššie riziko. Asi ťažko vtedy niekto riešil možnosť infikovania pľuzgierikov, ktorými mala Martinka posiaty malý trup, najmä hrudník. Vyrážky a pľuzgieriky sa objavili aj na drobnej tváričke. 

    Vtedy prišla do rodiny „babská rada“ od susedov, na ktorú dnes Martinka a jej matka spomínajú s hrôzou. Niekto matke poradil, že  má  dieťa zobrať i ísť ku kováčovi. Celou cestou musela mlčať. Nikoho nemohla pozdraviť, nikomu odpovedať na pozdrav. Tak sa aj stalo. Keď prišla ku kováčovi, údajne vedel o čo ide.  Bez slova vzal Martinku od matky, preniesol ju cez prah kováčne a nechal rozbaliť. Celé telíčko postriekal štetinkami s vodou, ktorou kováč údajne kropil železo. Opäť nikto  nič nepovedal. Matka, tak, ako prišla, tak aj potichu, bez slova odišla. Našťastie, nič zlé sa nestalo! Lekári vraj krútili hlavou. Martinka vyzdravela, bez jedinej známky po kiahňach, bez jedinej jazvy. Ešte dnes matku desí experiment s kováčom. Ranky sa mohli infikovať. Neinfikovali! Martinka je presvedčená a vždy, keď sa reč obráti na ovčie kiahne a experiment u kováča hovorí: “Určite ma ochraňoval anjel strážny!“ Pohladí si  ruky a tvár. Pleť má naozaj krásnu, na svoj vek úžasnú.

     Slávne Cicerovo: „O tempóra, o móres! – Ach tie časy, ak tie mravy!“ dedí sa z pokolenia na pokolenie. Nech sa vám to bude zdať akokoľvek nereálne, naozaj sa tak stalo. Akoby to bola doba „temna“. Nakoniec nemusíme ísť ďaleko rok 2020-2021 pandémia, koronavírus, Covid 19 – koľko experimentov, koľko nelogických počinov!

 A tak sa vôbec sa nečudujem Martinkinej mame. Nakoniec tento fakt, tento príbeh mám z prvej ruky. Obidve účastníčky príbehu žijú a „užívajú si novú dobu“ aj so súčasnými  „experimentmi“. Práve som videla  Martinku  s rodinou  na FB. Jej mamina oslavovala 85 rokov.