Sestrička Kristínka

7. októbra 2021 06:54, Prečítané 2 471x, anina, ROZPRÁVAČKA - PRÍBEHY VYPOČUTÉ, ODPOZOROVANÉ

Príbeh či historka? Fakt či fikcia? Závisí od uhla pohľadu, lebo aj v tom najčudesnejšom, najtajomnejšom príbehu môžeme spoznať seba alebo svojich blízkych a pritom nemusí ísť o zámer autora. Život sa podobá na otvorenú knihu. Každý človek má svoj životný príbeh, podobnosť existuje. Všetko tu už raz bolo! Skôr, ako sa dostaneme k prvému príbehu SESTRIČKA KRISTÍNKA, opäť mi dovoľte práv všeobecných úvodných slov.

Najkrajšie príbehy píše život sám. Poznáte ten slogan „To nevymyslíš, to je život!“ Možno aj, preto ľudia príbehy radi počúvajú, čítajú, rozprávajú, niektorí i píšu. Veľkej obľube sa tešia príbehy romantické – o láske, o priateľstve… Ibaže, tak, ako život aj príbehy obsahujú atribúty, v ktorých často zápasí láska a nenávisť, dobro a zlo…

Čaro príbehov závisí aj od ich podania, od schopnosti rozprávača vytvoriť z počutého a odpozorovaného príbeh tajomný a zároveň dosť reálny, aby mu čitateľ uveril, prípadne sa s ním stotožnil.

Rozprávanie a počúvanie príbehov má svoj význam. Nemajú moralizovať ani vychovávať, ale môžu navodiť príjemnú náladu, povzbudiť, dať podnet k zamysleniu. Samozrejme, môžu byť aj zdrojom poučenia, ale to je už ostáva v rukách čitateľa.

Moje zozbierané príbehy sú inšpirovanými životnými situáciami, niekedy zložitými, inokedy takými, ktoré navodia úsmev. Ak by ste hľadali ich logické zoradenie, nenájdete ho. Moje príbehy prichádzajú tak ako v živote – náhodne a v mnohých prípadoch i za ŠEPOTU ANJELA.

Chcem byť vašou ROZPRÁVAČKOU či ma prijmete nechám už na vás. Poteším sa, ak navštívite moju rubriku rovnomenného názvu ROZPRÁVAČKA, kde sa budem postupne vkladať svoje príbehy.

SESTRIČKA KRISTÍNKA

Sestrička, prekrásne povolanie, čoby povolanie priam poslanie, veď sme boli naň aj patrične hrdé. Netrpezlivo sme čakali na modro – bielu uniformu. Bože, aké bolo naše zdesenie, keď nás v prvom ročníku obliekli do šedej, pásikavej uniformy a zaradili nás na prax do nemocničnej práčovne a do kuchyne.

„Nosiť to nebudem!“

„Vari som pomocnica z nemocnice ….?“

Pretekali sme sa výčitkami jedna cez druhú. Vtedy sme ešte nemohli vedieť, že každá práca v zdravotníctve je dôležitá. Až s odstupom času sme pochopili, že všetko zlé je na niečo dobré. Skúsenosti z práčovne a kuchyne sa nám časom zišli, keď pre nič iné aspoň, preto, že sme si vážili prácu všetkých zamestnancov nemocnice.

Netrpezlivo sme čakali, kedy budeme praxovať na nemocničných oddeleniach. Každá inklinovala k niečomu inému, asi najviac nás bolo takých, čo sme radi chodili na interné oddelenie. Chirurgia bola pekná, našli sa tam mladí pacienti, ktorí nás obdivovali. Ibaže bola tam aj oveľa dramatickejšia situácia než na iných oddeleniach, najmä ak išlo o úrazy, žiaľ i smrteľné. Na internom oddelení patrili choroby akosi k veku. A starší pacienti? Boli vďační aj za podaný pohár vody.

Sebavedomie nám stúpalo, ako pribúdali naše vedomosti. Rozdávanie liekov, podávanie injekcií, asistovanie lekárom pri zákrokoch. Naše ego vždy pohladila spokojnosť učiteliek, lekárov, sestier i pacientov. Bolo to krásne obdobie ani sme sa nenazdali a boli z nás sestričky. Život pre každú pripravil úlohu, ktorú sme prijali s pokorou.

Marta, Terezka a ja, sme nastúpili do jednej nemocnice. Práca nás pohltila, no našli sme si čas aj na súkromie. Marta sa vydala ako prvá. Dalo sa to čakať. S Tomášom chodili štyri roky, mali sa radi. V jednom roku ukončili školu. Marta, ako zdravotná sestra a Tomáš promoval na právnickej fakulte. K ich spokojnosti výrazne prispelo, i to, že Tomáš dostal byt. Nie všetci mladomanželia mali v tom čase také šťastie.

Zariaďovali si byt a budovali svoje „hniezdočko lásky“. Marta prežívala toto obdobie života veľmi intenzívne. Stačilo sa na ňu pozrieť, cítili sme koľko má v sebe lásky.

„Dostali sme byt a v novostavbe!“ Náramne sa tešila, nemohla si to nechať pre seba.

„Kúpili sme nábytok, taký štýlový,“ oznamovala inokedy. Tešila sa najmä vtedy, keď si vybavovala kuchyňu. Niečo uvarila, upiekla a pozvala nás na návštevu. Svojim entuziazmom nakazila všetkých. Stretnúť Martu bolo veľmi príjemné, jej optimizmus bol zdrojom energie pre všetkých.

Pamätám si na jeden výnimočný deň, keď prišla na oddelenie. Vlastne neprišla, priam lietala. Vznášala sa od šťastia.

„Čakám bábätko!“ Vyhŕklo z nej. Tešili sme sa spolu s ňou a chystali výbavičku. Niečo si kúpila, niečo sme spolu vyrábali. S nadšením sme plietli, háčkovali – dupačky, papučky, čiapočky.

Ibaže časom ju začali trápiť zdravotné problémy, ktoré súviseli so zažívaním. Lekári to pripisovali tehotenstvu. Videli sme, že sa Marta veľmi trápi a trpí, ale rovnako, ako lekári aj my sme verili, že to časom pominie. Marta porodila krásne dievčatko, ktoré dostalo meno Kristínka. Chvíľu sa zdalo, že je všetko v poriadku. Starostlivosť o dieťatko jej zabrala každú minútu. Akosi prestala myslieť na seba, no i tak, z dňa na deň bola slabšia. Nedalo sa to prehliadnuť. Bezprostredne po pôrode si stratu hmotnosti priala, ale strata, ktorá sa objavovala nesignalizovala nič dobré. Z úst lekárov zaznela strašná diagnóza – rakovina hrubého čreva. Žiaľ, už s metastázami. Pobyt v nemocnici bol nevyhnutný, ale každá minúta jej života patrila Kristínke a Tomášovi. Pokiaľ vládala, sedávala v dennej miestnosti pre pacientov a z mäkkej, ružovej vlny plietla svetrík pre Kristínku. Tešila sa na deň, keď jej ho oblečie.

„Pozrite, aký je krásny a mäkučký!“ Tešila sa.

Prekrásny aj Kristínka bude krásna, povzbudil ju každý, kto okolo nej prešiel. Blížiaci sa koniec krátkeho Martinho života bol žiaľ krutou realitou, ktorú všetci vnímali s úžasnou bolesťou. Marta bola statočná, z všetkých síl bojovala a do posledných chvíľ verila, že sa uzdraví. Neuzdravila sa. Kristínka nemala ani rok, keď tento nerovný boj s rakovinou prehrala.

Prešlo niekoľko rokov. Práve bol čas, keď do nemocnice nastupovali nové absolventky – sestričky. So žiadosťou o zamestnanie a so životopisom v ruke prišla za mnou jedna z nich. Niekoho mi pripomínala. Na koho sa podobá? Anjelská tvárička, ktorú zdobili plavé vlasy a láskavé oči mi boli nesmierne povedomé. Položila som jej otázku ako mnohým pred ňou. „Prečo ste sa rozhodli pre povolanie sestry?“ Odpovedala bez váhania „Chcem pomáhať chorým ľuďom. Všetkým, ktorí budú na moju pomoc odkázaní, ale tiež z úcty k mojej matke. Nemala som ani rok, keď zomrela aj ona bola sestrička.“ V tom momente som vedela koho sú tie láskavé oči. Boli to oči spolužiačky Marty a ja som mala pred sebou jej dcéru Kristínku.

„Na akom oddelení by ste chceli pracovať?“ Pýtala som sa, aby som ju lepšie otypovala pre náročnú prácu. Nemusela som dlho čakať, reagovala pohotovo: „Na internom, tam pracovala a zomrela aj moja mamička.“ Spomienka na jej mamu ma zabolela, ale môžete mi veriť, nikdy som nikoho s takou radosťou neprijala do zamestnania ako Kristínku. Vyplatilo sa!

Povolanie byť sestrou nie je, ako každé iné musí sa vykonávať srdcom. Človek má veľké šťastie, ak v profesionálnom živote vykonáva prácu, ktorá ho teší a uspokojuje. Kristínka má rada ľudí, o svojich pacientov sa stará s láskou. Naplnila svoje predsavzatie byť dobrou sestrou.

Zamyslenie na záver:

„Smrťou matky prichádzame o jediného človeka, ktorému sme mohli maximálne dôverovať, na ktorého sme sa mohli s čímkoľvek obrátiť. Nikto ju nenahradí!“