ANINA – PRÍBEHY, GLOSY, NÁZORY…

Spomínam na časy, keď neexistovalo nič také, ako Európsky deň susedov, a predsa mal sused k susedovi blízko. „Idem do Ruskov na televízor!“ Povedala Katkina mama. Katka bola moja sesternica. Z tónu hlasu matky bolo jasné, že o tom či tam pôjde alebo nie, diskutovať nechce. Jej otcovi to nedalo: „Na televízor?  To sa naň naozaj chceš vytrepať?“ Usmieval sa pod fúz. Katkina mama hodila rukou a zamrmlala: „Starigáň jeden, tak nám ho konečne kúp.“ Kúpil, hneď na prvé Vianoce. Podľa Katky to bol ešte dlho ich najkrajší vianočný darček.

      Život na vidieku mal svoje čaro. Veru, ľudia mali k sebe bližšie a často sa navštevovali. Keď sa začali predávať prvé televízory, chodili k susedom ako do kina. Dnes má televízor každá domácnosť, nie jeden, ale hneď niekoľko. Počujem ako ženy na materskej dovolenke či na dôchodku hovoria: „Televízor mám zapnutý celý deň ako kulisu.“ Upratujú, varia, žehlia a očkom mrknú na televíznu obrazovku. Ženy ocenia druhý televízor v rodine, najmä počas majstrovstiev v hokeji či vo futbale, nemusia sa oň deliť s manželom.

      Internet, mobilný telefón? Ani náhodou, a predsa sa ľudia vedeli rýchlo dohodnúť a odovzdať si všetky aktuálne informácie. Na túto dobu si živo pamätám. Všetko zlé je na niečo dobré. Keďže chýbali dnešné komunikačné kanály susedia sa oveľa viac stretávali a navštevovali. Úžasná atmosféra. V nedeľu po veľkej omši sa ľudia pravidelne stretávali pri kostole. Muži aj ženy si srdečne potriasali rukami, ženy sa navzájom pobozkali. Ľudia stáli v hlúčikoch a hovorili jeden pred druhým. Hučalo tam ako v úli. Dozvedeli sa, čo chceli. Kto sa narodil, kto umrel, s kým chodí, kde sa chystá svadba. Stáli takmer v strede dediny, uprostred ľudí, nemuseli nikde klikať, a predsa sa rýchlo dozvedeli, čo potrebovali. Informácie boli z prvej ruky. Ak niekto na omšu neprišiel alebo bol na malej omši, informácie mal sprostredkovane, cez susedov. Pri kostole bolo počuť rôzne hlasy, každý sa snažil nájsť koho potreboval, a tak sa okolo kostola  ozývalo:

„Videli ste Jana spod Pôjdov?“

„Videli, už išiel k Rosiarovi.“  Čo znamenalo, že  ho nájdu už len v miestnej krčme.

 „Hľadám  Marku Pilátovu, bola na omši? “ Ozývalo sa z inej strany.

 „Bola, bola, ale utekala domov, dieťa má choré.“

     Takto sa navzájom vyhlasovali a vyhľadali. Postávanie pred kostolom a prechádzanie pomedzi stánky bola aj príležitosť, ktorú by sme dnes označili ako korzovanie či malú módnu prehliadku. Ženy a dievčatá chceli ukázať, čo majú nové. Ani my, malé parádnice sme si  neostali nič dlžné. Upravili sme si mašle vo vrkočoch, ponatriasali sukničky a nazerali spoza rohu kostola či už ide zmrzlinár.

 „Už  ide! Už  ide!“ Nieslo sa dedinou a o chvíľu naozaj rapotala motorka – trojkolka s debničkou  zmrzliny.

     Nikto nás neorganizoval. Predsa sme sa poslušne zoradili, vytvorili sme dlhý rád, ktorý sa krútil ako had. Hlavu mal pri kostole a chvost kdesi pri chudobinci, tak tú budovu, neďaleko kostola volali. Už to nebolo miesto pre chudobných, ale na organizovanie tanečnej zábavy či iných kultúrnych podujatí. Pôvodný názov jej ostal dodnes, aspoň pre staršiu generáciu.

      Zmrzlina bola našou najväčšou atrakciou. „Citrónovú, vanilkovú, čokoládovú“ ozývalo sa z radu. Väčšinou sme si kupovali malú. Ak mal niekto na veľkú zmrzlinu,  bol frajer. Neobišli sme ani stánok, kde predávali „mačku vo vreci.“ Také malé škatuľky, jedna ako druhá aj cenu mali rovnakú – 1 Kčs, iba obsah sa líšil. Z korálikov vytvorené náhrdelníky, náramky, hodinky, prstienky, jednoducho „mačka vo vreci.“ Čo v nej bolo, zistili sme, keď sme kúpili. Z času načas sa podarilo, že sme si kúpili dve veci rovnaké a vtedy začala výmena.

„Ja mám rovnaké hodinky“, hlásil ktosi.

„Akej farby?“ Pýtala sa tá, čo mala tiež dvoje. A vymieňali sme o dušu.

„Ja vymením prstienok s modrým očkom za prstienok s červeným očkom,“ hlásila ďalšia malá parádnica.

A tak to išlo dookola, kým výmena nebola úplná. O týždeň bol stánok otvorený opäť a celé sa to mohlo zopakovať. Bola to paráda, super zábava!

     Dospelí navštevovali iné stánky. Ženy také so semiačkami, priesadami, ale aj s perníkmi. Perníky boli prekrásne vyzdobené, rôznymi ornamentmi, kvietkami, či lístkami. Väčšie i menšie bábiky, koníky, srdiečka so zrkadielkom i bez neho a s rôznymi  nápismi. „Mamičke…“, „Z lásky…,“ „Srdce z púti nezarmúti,“ i ďalšie, podľa fantázie pernikárov.

      Muži zase postávali pred strelnicou. Chlapci, najmä tí, čo už boli po základnej vojenskej službe vystrieľali pre svoje dievčatá papierové ruže. Pretekali sa, kto vystrelí krajšiu a väčšiu. A otcovia? Tí  deťom  strieľali opičky na gumičke, loptičky, vrtuľky a iné zábavky. Opička mi utkvela najviac v pamäti. Veď ma to aj stálo síl, kým som ju získala.

„Otecko, vystrelíš mi opičku?“ Prosila som. Najskôr sa urobil, že nepočuje, a tak som skúsila inak.

„Otecko, vieš  strieľať?“ Zase nič! Nereagoval. Začala som trochu vydierať. „Veď mám dobré známky,“  nedala som sa.

„Dobre, dobre,“ povedal otec. Vedela som, že je to naozaj dobre, lebo mu v hlase zaznela nevyrieknutá pochvala. Chytil ma za ruku a povedal: „Tak poď ty moja opička,“ vedela som, že to nie je nadávka, že je to z lásky. Presvedčil ma, že vie strieľať. Vystrelil na prvý raz. Až neskôr som pochopila, že nechcel, preto lebo bol šetrný. Korunku ku korunke ukladal na nový dom. Rodičia míňali, len na nevyhnutné veci, čo podľa nich opička nebola. Z času načas, predsa neodolali mojej prosbe a niekedy pridal niečo aj dedko. Môj milovaný dedko! Nič mi nechýbalo. Krásne obdobie detstva.  Mám na, čo spomínať.

POKRAČOVANIE NABUDÚCE