ANINA – PRÍBEHY, GLOSY, NÁZORY…

Položila som si rečnícku otázku, na ktorú zrejme nedokážem dať odpoveď. Nefandím si, hoci na druhej strane poruším svoju zásadu. Neraz som deklarovala, že sa vyhýbam verejnej diskusii o politike a náboženstve. Názor na tieto oblasti života sú iba moje, zatvorené v 13. komnate. Vyberám si ľudí a komunitu, kde by som sa chcela a hlavne mohla prezentovať so svojimi názormi.

Čo ma zdvihne zo stoličky? Nekoordinované a neobjektívne hodnotenie akejkoľvek situácie, dávno minulej a hlavne jej zovšeobecňovanie. Stalo sa to určitej dáme/pánovi,  tak to muselo byť v celej spoločnosti!  Názor a ich individuálna pravda –  pritiahnuté za vlasy. Veru áno! Nič nie je predsa biele ani čierne.

Posudzovať niečo, a je jedno, či zdravotníctvo, školstvo, vymožiteľnosť práva (nemyslím právny systém), ale niečo načo mám  nárok v bežnom živote,  hoci podľa nižších právnych noriem, nariadení a pod. a to v súčasných podmienkach, s odstupom niekoľko desiatok rokov  je takmer nemožné, ak nejde o historika (myslím, že ani on to nemá ľahké).

Ak máte čas a chuť skúste sa so mnou zamyslieť na týmto príbehom, ktorý sa mi akosi ponúkol, keď som niečo hľadala na internete. Toto som nemusel nájsť!

Kde sa to odohralo? Čakáreň v nemenovanom zdravotníckom zariadení.

Kto boli aktéri? Stará pani a pani spisovateľka (tak to bolo zadefinované v článku pomerne známeho denného periodika).

V záujme vlastnej ochrany a nedaj Bože, aby som obmedzila práva a slobody autorky neuvediem denník, ani identifikáciu autorky. Možno tam mám ešte jednu chybu. Vraj sa zvažuje, že nebude prípustné oslovovať ľudí: „dámy a páni“. Veď viete prečo… Ja som to označenie ešte použila.

Budem sa snažiť reagovať na vyjadrenie pani spisovateľky, predpokladám, že je odo mňa mladšia  cca o 18 rokov (usudzujem podľa jej veku kedy maturovala, VŠ mohla skončiť aj neskôr) a ja som zrejme vo veku „starej panej“. Som bývalá zdravotná sestra na internom oddelení, na ambulancii všeobecného lekára (v tom čase obvodného lekára) a manažérka v odbore ošetrovateľstvo (dnes pracovná pozícia námestníčka pre ošetrovateľstvo).

Rozhovor spisovateľky a náhodne čakajúcej panej v čakárni zdravotníckeho zariadenia, ako aj môj názor pre lepšiu orientáciu rozlíšim farebne, pritom sa budem snažiť verne kopírovať ich vyjadrenia. Pre úplnosť začnem od začiatku ich spoločnej komunikácii.

Spisovateľka: Čakáreň u lekárky. Zdvorilo zodpoviem otázku starej panej, potom ďalšiu a zaraz ma vníma ako vhodnú adeptku na malú čakárenskú konverzáciu.

Stará pani: „Chcela som sa objednať do zdravotného strediska tam pri nás, ale nemajú ani papier na záchode. Tak som sa objednala tu.“

Spisovateľka: „Aha,“ prikývnem, hoci si nespomínam, že by sa tu niekedy na toaletách vyskytol onen cenný papier.

Stará pani: „Viete, ja mám celkom iné názory ako väčšina,“ zdôveruje sa. „Veď aj ten Huliak, no uznajte, to ako povedal tej žene, že suka…“ Minule mi jedna známa hovorí, že to zdravotníctvo bolo za komunistov lepšie. A ja som sa doma zamyslela, a fakt! No nie?“

Spisovateľka:„ To si nemyslím,“ oponujem iba mierne, ktovie, čo ma tu dnes ešte čaká.

Stará pani:„ Ale bol aspoň všade poriadok!“ trvá na svojom stará pani a aby svojim slovám dodala váhu, chytí ma za predlaktie: „A to zdravotníctvo, no uznajte, bolo lepšie! Proste lepšie!“

Spisovateľka: „Podľa mňa nebolo. Za socializmu stratila profesia lekárov kredit a celé sa to jedine ak znivelizovalo,“ mudrujem a po očku sledujem mlčanlivého chlapíka, lebo nikdy neviete, koho môžete vytočiť dobiela.

Stará pani:„Tak áno, ale zdravotníctvo fungovalo!“.

Spisovateľka: protirečí už nie mne, ale rovno sebe tá zhovorčivá pani a do pľacu hodí ešte niekoľko reminiscencií na staré zlaté časy. Tvrdošijne mlčím, až sa konečne otvoria dvere ambulancie a zavolajú ma dnu.

Zatiaľ to bol slovný „ping ponk“, hoci mi nedávalo logiku spájať nedostatkový toaletný papier v čakárni zdravotníckeho zariadenia s vyjadrením politika, aj keď s jeho vyjadrením, tiež nesúhlasím. Bolo to mimo problému nedostatkového toaletného papiera, kde pôvodne diskusia smerovala. A vyberať si zdravotnícke zariadenie podľa toaletného papiera…? No,  „proti gustu žiadny dišputát“.

Spisovateľka pokračuje ďalej: Cestou od lekárky si vybavujem svoje spomienky na socialistické zdravotníctvo. Prechádzam aj popri nemocnici, kam ma v mladosti náhle priviezla sanitka. Na izbe nás bolo päť či šesť a stolovalo sa na kartóne položenom na radiátore. Ten našťastie hrial, ale toalety a sprcha tu boli v takom zúfalom stave, že som si vždy dobre rozmyslela, či je nutné niektorú z týchto miestností navštíviť. Jedlo bolo hnusné a studené, lekár protivný, z vľúdnejšieho zasa razilo, sestričky unavené.

Keď ma mama prišla vyzdvihnúť (nebola som ešte plnoletá), zavelili jej čelom vzad, vraj ma ešte nepustia. Na vizite sa potom nado mnou zľutovala jedna dobrotivá duša, ktorá sa podujala napísať mi prepúšťaciu správu, pričom gánila na lenivého kolegu. Spomienok by sa vynorilo za fúru a iste by sa našlo aj veľa podobných príhod z našej podivuhodnej súčasnosti.

Pani spisovateľka pokračuje: Áno, so zdravotníctvom prichádzame do kontaktu až na šťastné výnimky všetci, a tak sa k nemu cítime povolaní vyjadrovať. Ale verte, či nie, za komunistov (a komunistky, aby sme boli aj v tomto prípade korektní) nefungovalo lepšie nič. A ten toaletný papier predávali ako kôpku drsných zažltnutých lístkov, kým sa konečne nezjavili aj spočiatku takzvané podpultové kotúčiky.

Tak slová pani spisovateľky, na ktoré si spomína, ako neplnoletá ma naozaj zdvihli z pomyslenej stoličky.

A teraz môj názor: Osobné skúsenosti (aj keď pochybujem o hodnovernosti neplnoletej osoby) nemôže nikto zovšeobecňovať na celé zdravotníctvo!

Nemocnice v spomínanom období boli rozdelené na NsP I. II. a III typu. Ja som pracovala v NsP II.  typu – v okresnej nemocnici.

Koncepcie jednotlivých medicínskych odborov boli na dobrej úrovni: pediatria, neonatológia, gynekológia a pôrodníctvo. Stomatológia, najmä preventívna starostlivosť na školách…

Rozhodne nemôžem súhlasiť s názorom pani spisovateľky, že profesia lekárov stratila za socializmu kredit. Zároveň sa musím zastať sestier. Mávali sme pravidelné seminárne školenia: odborná – medicínska téma – lekár, ošetrovateľský zásah – sestra a psychologický prístup pri ošetrovaní – psychológ. Nezbierali sme kredity, ale účasť bola takmer 100%, až na službukonajúce sestričky. Niekto predsa slúžiť musel.

Dovolím si povedať, že prístup zdravotník – pacient bol na profesionálnej úrovni. Iste, aj vtedy sa vyskytli prípady, s ktorými sme nesúhlasili, ale to neznamená, že by sme to mali zovšeobecniť na celú nemocnicu,  polikliniku, či sa celé zdravotníctvo.

Čo stýka stravy, nemocnica mala vlastnú kuchyňu. Na oddelenie sa vozila strava v termosových nádobách. Navyše na oddelení sme mali ohrievacie pulty. Áno, boli oddelenia, kde bolo na izbe viac pacientov. Nebolo to komfortné. Stalo, že bol pacient prijatý a dočasne umiestnený 1-2 hodiny na chodbe, kým bol  prepustený ďalší pacient.

Je pravda, že nám chýbalo prístrojové vybavenie, jednorázové pomôcky…Pracovali sme tak, aby to pacient pocítil, čo najmenej. Ani nás nenapadlo sťažovať sa pacientom na nedostatočné mzdové ohodnotenie. Bolo to naše rozhodnutie, vybrali sme povolanie dobrovoľne. Žiaľ, vedeli sme, že tak ako zdravotníctvo „z“ je na konci abecedy, že na konci bol aj vplyv spoločnosti na rozvoj zdravotníctva. Napriek tomu bola aj v našom okrese, vybudovaná nová PLK, nový detský pavilón a v okolitých obciach boli vybudované zdravotné strediska – obvodný lekár, pediater, stomatoóg a vo väčších obciach aj lekáreň.

To, že dnes sa žije inak, ako žila moja generácia a generácia našich rodičov neznamená, že sme  neboli zdravotníckymi pracovníkmi so srdcom, úctou a empatiou voči pacientom.

Ak to niekto tvrdí opak, tak iba „papúškuje“, osobnú skúsenosť prehlasuje za celospoločenský problém. A pritom  vždy záleží predovšetkým  na nás, na ľuďoch, ako riešime problémy a aké služby poskytujeme, i keď nepopieram, že je dôležitý celý systém poskytovania zdravotnej starostlivosti.

Verím, že skôr, ako budete komentovať, že si moju úvahu pozorne prečítane a komentovať budete až potom, keď zvážite všetko pre a proti. Ďakujem za váš čas a porozumenie.

PS: osobne mám dojem, že skôr, ako bol názor pani spisovateľky publikovaný v denníku, že ho mal snáď posúdiť niekto kompetentný.