ANINA – PRÍBEHY, GLOSY, NÁZORY…

Dnes sa chcem prihovoriť hlavne mojej generácii (+ – ) Generácii, ktorá je označovaná, ako GENERÁCIA BOOMERS, teda  nám narodeným po druhej svetovej vojne v rokoch 1946 -1964. Som jedna z vás. Narodila som sa v bývalom Československu. Srdcom Slovenka.

Často nás označujú,  ako „deti vojny“, vraj sme sa narodili v tieni vojny. Tiež  sa nám dostáva prívlastok „nemoderní“, ale to už zaváňa medzigeneračným napätím. Nie je pravda, že by sme sa ťažko prispôsobovali. Veľa sme zažili a veľa si pamätáme. Nenariekam, iba mám pocit, že treba o tom hovoriť.

Hovorí sa, že pamäť je ako strom. Možno ste čítali, možno ste počuli o tom, že aj „stromy majú pamäť, vymieňajú si posolstva, cítia bolesť, zažívajú emócie, píše o tom nemecký lesník Peter Wohleben, autor besceleru TAJNÝ ŽIVOT.“

Dovolím si citovať: „V lese sa dejú pozoruhodné veci: stromy navzájom komunikujú. Láskyplne opatrujú svojich potomkov a ošetrujú starých a chorých susedov. Stromy majú pocity, emócie, pamäť. Zdá sa vám to neuveriteľné? Je to však pravda!“

Ako sa správame my? Rozhádaní – naľavo, napravo. Nič nám nie je dobré, s ničím nie sme spokojní. Mnohí postupujú podľa zásady: „Čím horšie, tým lepšie.“ Konšpirujú, vymýšľajú, prekrúcajú históriu, urážajú, zneisťujú… Dnes je ťažko nájsť pravdu, lebo  narážame skôr na „tvrdenie proti tvrdeniu.“ Ešte som nezažila, aby niektorý kritik, okrem kritizovania, urobil aj niečo zmysluplné alebo aspoň prišiel s návrhom, ktorý by dal v danej dobe, v konkrétnej situácii  realizovať  hlavne v prospech nás, v prospech každej generácie. Ak si niekto myslí, že sa niečo vyrieši na sociálnej sieti, dovolím si povedať, že je žije v hlbokom omyle. Nie je ďaleko od omylu, ani ten , čo si myslí že niekto dá túto spoločnosť „do richtigu“. Ťažko…

Mám rada ľudí, ale v ostatnom čase mám pocit, že by bolo správnejšie stiahnuť sa, kdesi sa ukryť. Asi najlepšie hlboko v niekde v prírode. Príroda je oveľa múdrejšia (viď stromy),  ako my všetci dokopy. Ibaže, nie vždy sa dá ukryť, a nie vždy je správne utekať od problémov. Nakoniec vždy môžeme niečo urobiť. Viac si uvedomovať svoje emócie, svoje postoje, svoje reakcie na situácie, ktoré prežívame, urobiť zmeny a začať od seba.

Nie som samoľúba, aj ja mám tienisté stránky, ibaže vždy sa snažila a snažím k ľuďom pristupovať tak, ako očakávam, že tiež  budú  rovnako pristupovať ku mne. No, nefunguje to! Čo teda môžem/môžeme pre seba urobiť? Pár nasledovných slov je skôr o mne:

• Definitívne som sa rozhodla, že si budem VYBERAŤ medzi ľuďmi, medzi spoločnosťou, v ktorej budem tráviť svoj čas. Mám na to vek i podmienky. Nič ma nelimituje. Často mám silný pocit, že niekedy „dávam viac, ako dostávam“. Samozrejme nehovorím o materiálnych hodnotách. Okolie si na našu  ochotu, empatiu rýchlo zvykne…

• Povedala som si, že už nebudem HĽADAŤ ľudí, ktorí  v reálnom živote i na sociálnej sieti nehľadajú mňa. Načo mi je 290 FB priateľov, keď komunikujem cca so 40-timi? Nakoniec, možno je to reálne číslo na vzájomnú komunikáciu. Či…? Možno niekto občas „nakukne“, ale nezastaví sa. Vraj chce byť inkognito. Musím s potešením konštatovať, že medzi tými 40-timi mám takých priateľov, ktorí by mi veľmi chýbali. MOJE SPRIAZNENÉ DUŠE.

• Opäť som začala veriť vo svojho niekdajšieho priateľa –  INTUÍCIU. Určite sa aj vám stáva, že si poviete vedel/vedela som to, a predsa som tak neurobil/neurobila. Iste, treba zvažovať, kedy sa spoľahnúť racionálnu úvahu a kedy na intuíciu, Kedysi mi to fungovalo, na  svoju intuíciu som sa mohla spoľahnúť.

• Určite sa budem snažiť s plnou vážnosťou vyhýbať negatívnym ľuďom a vyhľadávať pozitívnych, ľudí naladených rovnako, ako som ja a hlavne s rovnakými, resp. podobnými hodnotami. Ubližuje mi, ak napríklad strávim niekoľko dní s človekom/ľuďmi, ktorí ma nedokázali obohatiť. Naopak, ak to bola to pre mňa trauma. Tak prečo si vedome ubližovať?

• Tiež som si položila otázku (dúfam, že naposledy): „Kto ma bude rešpektovať, ak nie ja, sama seba? Zaslúžim si byť na prvom mieste!“

Čo hovoríte na moju úvahu? Ako to máte vy, viete poradiť? Neobávam sa kritiky, prijmem ju, ak to bude kritika úprimná a v norme slušnosti. V takom prípade verím, že ma  taká kritika správne posunie v mojich úvahách a hlavne v mojom živote. Verím, že nikdy nie je neskoro. Ďakujem za váš čas a za čítanie s porozumením.