Uvedomujeme si, aká dôležitá je táto veta? Určite áno. Veď, vojny ničia všetky hodnoty, domovy a životy ľudí. Mier je najvyššou hodnotou a tak musí byť aj naším najvyšším záujmom. Skôr, ako sa dostanem k nadpisu zmienim sa pár slovami o generácii – o pokolení. Hlavne o mojej generácii. Domnievam sa, že ma snáď čitateľ skôr pochopí.
Literatúra uvádza, že generácia je synonymum slova aj pre kohortu, pre skupinu rovesníkov, ktorí v rovnakom časovom období života zažijú rovnaké významné udalosti. Ovplyvnení sú zhruba rovnakým sociálno-kultúrnym prostredím a vymedzuje ich obdobie cca 20 – 30 rokov.
Stretla som sa aj takým názorom, že niektorí odborníci považujú generáciu za základnú sociálnu kategóriu.Na druhej strane sú takí, čo generáciu považujú za menej významnú než je spoločenská trieda.Nech je to akokoľvek pre mňa skupina rovesníkov významne poznamená život každej generácie, ten môj poznamenala určite.
Z môjho doterajšie vyjadrovania, z mojich názorov je zrejme, že som zažila už viac, ako menej. Narodila som sa v polovici 20. storočia, patrím teda do generácie Baby boomers. Hovorí sa, že takto sú označovaní ľudia narodení po druhej svetovej vojne v rokoch 1946 až 1964. V súčasnosti sme už väčšinou vo veku od 60 – 78 rokov.
Rozhodujúce pre generáciu je nielen vekové rozhranie, ale aj prostredie (vidiek, mesto…), napriek tomu sme v našej generácii vo väčšine v názorovej zhode. Nefandím si.To zase nie, že by sme boli v absolútne názorovej zhode, vieme si oponovať, ale v norme slušnosti.
Medzigeneračné problémy
Svet sa mení, je pochopiteľne, že vznikajú aj medzigeneračné problémy, ktoré sa prejavujú predovšetkým v rozdielnych názoroch a postojoch. Podmienky, v ktorých vyrastala tá-ktorá generácia sa rýchlo menia. Náš „svet“ je značne rozdielny od „sveta“ generácii pred nami. To je život. Takto akosi podobne to určite vnímali, prežívali naši starí rodičia, rodičia, tak je tomu dnes a zrejme ešte aj dlho bude.
Toto všetko si uvedomujem, napriek tomu nechápem, kedy nastal taký veľký názorový zlom, až nezmieriteľný. Kedy a prečo sa spoločnosť, tak diametrálne názorovo vzdialila. Ľudia sa rozdelili na „NAŠICH“ a „VAŠICH“. Medzi sebou súperia! Žiaľ, často si neberú servítku pred pusu.
Najhoršie je to na internete, na sociálnych sieťach. Anonymita diskutujúcich dáva príležitosť byť vulgárnym, neznášanlivým a beztrestne „prilievať olej do ohňa“ bez toho, aké to bude mať dôsledky. To považujem za najväčšie zlo tejto doby!
Nie som za uniformitu názor, veď sa to ani nedá, každý človek je jedinečný. Ibaže, o to viac je potrebné, aby sme boli otvorení názorom, postojom iných ľudí a zároveň nezabúdali na slušnosť. Verím, že to môže byť prínosom pre obidve strany. Potrebný je záujem, dobrá vôľa a tolerancia z obidvoch strán. Či príde taký čas? Strácam nádej, ale o to viac si želám pokoj a mier v krajine.
Vojnové cintoríny – Areál úcty
Pravidelne chodím na cintorín. Neďaleko hrobu manželových rodičov sú vojenské cintoríny: Ruský a Rumunský cintorín padlých vojakov v druhej svetovej vojne. Vždy si spomeniem na všetkých tých nemenovaných hrdinov, ktorí položili svoj život za našu slobodu a za mier nás všetkých.
Ako si dnes vážime mier? Nuž, vo veľa prípadoch si ho nevážime. Nevážime si minulosť, ale ani súčasnosť. Osočujeme sa, nálepkujeme rôznymi slovami. Často počujem slovo „fašista“, či je to namieste alebo nie. Nie sme schopní oslovovať ľudí ich menom, priezviskom, namiesto toho používame bez výčitky svedomia rôzne hanlivé označenia a skomolené mená.
Nepríjemmná osobná skúsenosť
Nie dávno si boli členovia ZO SZPB, z môjho blízkeho okolia, uctiť pamiatku padlých hrdinov, a na margo tejto akcie dve „dámy“ doslova povedali: „Fašisti boli klásť vence…“ Tak, toto som nepochopila, toľká neúcta ma doslova zabolela.
Natíska sa mi otázka, aká nás čaká budúcnosť? Chcela by som raz sedieť na obláčiku a pozerať dolu na našu krajinu. Presvedčiť sa, či to bude to krásne a ešte krajšie Československo, Slovensko, ktoré som zažila ja, moja generácia.
Cítim sa, ako kvapka v mori, ako zrnko piesku, ale ak sa spoja…(nechám na úvahu čitateľa). Obávam sa vyjadrenia niektorých politikov, politológov, televíznych moderátorov, ktorí prorokujú, že žiadny zmier a mier nebude. Veď aj ako, keď mnohí chcú politiku robiť na ulici. Sotva skončia voľby a už hľadajú dôvod na ďalšie – predčasné voľby. Je jedno, o ktoré predčané voľby ide. Vždy sú to zbytočne vyhodené finančné prostriedky. Každý novozvolený orgán sa potrebuje zorientovať na základe vlastnej analýzy. Platí to aj v bežnom živote. Ak ide niekto do manažérskej funkcii, hoci na najnižšom stupni riadenia, potrebuje sa zorientovať, až potom si môže určiť zmysluplné kroky svojej činnosti. My však nemáme trpezlivosť. Mnohí ľudia vyžadujú výsledky hneď, zrejme podľa hesla: „Zázraky na počkanie, nemožné do troch dní“.To nefunguje!
Aj toto môže to byť cesta, či…?
Hovorí sa, že každý by mal začať od seba, preto svoju úvahu ukončím čínskym príslovím:
„Ak je svetlo v duši v človeku je krása.
Ak je v človeku krása v jeho dome je harmónia.
Aj je v jeho dome harmónia v krajine je pokoj.
Ak je v krajine pokoj vo svete je mier.“
Začnime svetlom v svojej duši! Ak sa nám to podarí, možno sa to podarí aj v duši ďalších, ďalších a ďalších ľudí…
Poznámka: môj názor, môj uhol pohľadu. Môžete a nemusíte súhlasiť, veď o tom je diskusia.
K tomu čínskemu prísloviu - nie je ani logické... ...
Lavida, ďakujem za názor. ...
Luna5, ďakujem a tiež želám pekný víkend. ...
Ďakujem za upozornenie. Menila som titulok 2x.... ...
Keď ste si blog prečítali, tak viete, že malo.... ...
Celá debata | RSS tejto debaty