„Ivetu som nepoznal, hoci sme sa mali brať,“ povedal Tibor s vážnou tvárou a v očiach sa mu zaiskrilo.
„Myslíš to vážne?“ Nemohla som uveriť.
„Ako vravím, nevšimol som si jej ľudské vlastnosti alebo skôr neľudské…“ Potom sa odmlčal.
Kde sa podela tá veľká láska? Nechápala som. Boli ako vystrihnutí z románu. Radosť na nich pozerať.
Zaváhal, akoby uvažoval nad otázkou, ktorú som práve vyslovila a pokračoval.
„Poviem to takto, Iveta už nie je! Prestala existovať. Inak je všetko v poriadku,“ hlas mal tichý a smutný.
„Naozaj je všetko v poriadku?“ Nechcela som jeho slova spochybňovať, ale zároveň mi čosi hovorilo, že by mu spoveď pomohla. Napätie z neho priam kričalo.
„Keby človek vedel, že spadne, tak si sadne.“ Aktuálne použil slovenské príslovie a postupne sa začal otvárať.
„Brat s manželkou si presadili svoje. Alebo inak, matka predala dom s nádejou, že sa presťahuje k bratovi. Veľmi chceli dom a bez pomoci matky naň nemali. Mala tam mať jednu izbu a za peniaze z domu ju mali doopatrovať. Nuž, súhlasil som.“
„Ako, že mala mať izbu? Ako, že ju len mali doopatrovať?“ Asi som vyzerala veľmi nedôverčivo, lebo hneď pokračoval.
„Tak, ako vravím. Mali!“
„ A, čo na to mama?“ Nedalo mi.
„Zdanlivo bola spokojná až kým sa nestalo to s čim nik nepočítal. Matka dostala akútnu cievnu mozgovú príhodu. Žiaľ, s nezvratnými následkami.“
„Veď ju mali doopatrovať?“ Či…?
„Mali, ale kameň úrazu nastal, keď skončil jej pobyt v nemocnici. Odmietli si ju vziať domov.“ Do určitej miery ich asi chápal, lebo ešte dodal:
„Majú náročné povolanie, obidvaja.“ Nepresvedčil ma, bolo zrejme, že ho to trápi, čo nakoniec potvrdil aj ďalšími slovami.
„Brat aj švagriná trvali na tom, že matka pôjde do domu dôchodcov. Nesúhlasil som. Ešte teraz vidím jej prestrašené oči. Býval som v dvojizbovom byte, mal som sa ženiť, ale matku som nemohol odsunúť nabok.“
„A, čo na to povedala Iveta?
„Len som začal na tú tému hovoriť a hneď som aj skončil. Prerušila ma s tým, že ona opatrovateľku nikomu robiť nebude. Neskončil sa iba náš rozhovor, ale aj vzťah.“
„Nezmenila svoj názor?“
„Ja som stratil záujem!“
„A mama?“ Bola som zvedavá na jej zdravotný stav.
„Nuž, slávne to nie. Má problémy s chôdzou, ale s paličkou to zvláda. Je v trvalej starostlivosti lekárov. Pravidelne jej meriam tlak, musíme to mať pod kontrolou.“
Mama je vraj naozaj spokojná, rozruší ju len návšteva staršieho syna. A nevestu, tú nemôže ani vidieť. Pri poslednej návšteve musel Tibor volať lekára, taká bola rozrušená.
„Choroba mame ublížila, ale zdravý úsudok jej ostal,“ povedal akoby na jej ospravedlnenie.
„Možno to znie sebavedomo, ale nič lepšieho som nemohol urobiť, ako vziať matku k sebe,“ zdôraznil sebaisto.
„Myslíš, že to budeš dlhodobo zvládať?“ Nedalo mi. Vedela som, čo taká starostlivosť prináša.
„Niet iného východiska, aspoň nie pre mňa.“
Ešte, že na to nie sám. Pomáhajú mu ženy z obecného úradu, zabezpečili mu opatrovateľku. Dve susedky – dôchodkyne majú kľúč od bytu, trochu sa s ňou pozhovárajú, raz jedna, inokedy druhá. Pre Tibora to veľa znamená -pocit istoty, najmä pre jeho mamu.
„Uvedomuješ si, že si vzácny človek? Priam výnimka, ktorá potvrdzuje pravidlo. Vzdať sa osobného života a venovať sa chorej matke, tak to sa tak ľahko nevidí,“ moje slova boli úprimné. Obdivovala som ho za takú obetavosť a starostlivosť.
Tibor hľadel pred seba. Tvár mal nehybnú, nič sa z nej nedalo vyčítať, akoby ma ani nepočúval. Neviem na, čo myslel a či si uvedomil, čo som práve povedala, lebo po chvíli dodal:
„Pustil som sa do jednej zaujímavej práce, môžem ju robiť z domu, aspoň nemyslím na každodenné starosti.“ Dozvedela som sa, že začal písať poviedky a chystá román. Zaujímavá a pekná práca, musím uznať.
„Nikdy by som si nenašiel čas. Teraz ho mám,“ dodal so zjavnou spokojnosťou.
Čo na to povedať? Naozaj vzácny človek. Na rozlúčku ma ešte prekvapil úvahou: „Matkina choroba pre mňa veľa znamená. Brata som spoznal, žiaľ z jej horšej stránky. Ivetu som nepoznal, našťastie, včas som sa s ňou rozišiel. Spoznal som nových ľudí, o ktorým by som si nikdy nebol pomyslel, že existujú a že mi budú, tak nezištné pomáhať.“
V duchu som zaželala všetkým matkám, aby mali takých vzácnych synov, ako je Tibor.
Zamyslenie na záver:
Najkrajšie rozprávky píše sám život. Možno utŕžime veľa rán, máme však nádej byť sami sebou a pritom nebyť sami.
ďakujem :-) ...
Ja sa neurazím .0 Anina ako ju poznam na... ...
PARÍŽANKA, ďakujem, že ste sa zapojili do... ...
Vobec sa nehnevám a som v pohode.Tak, ako ste... ...
V tomto príbehu to išlo na ukor vzťahu toho... ...
Celá debata | RSS tejto debaty