Kto by netúžil zostať fit, zdravý a výkonný do neskorej staroby. Ibaže človek mieni a Pán Boh mení. Príbeh Ivety a Barbory potvrdzuje, že zdravie je cenné, ale najlepšie sú tie veci a situácie, ktoré nie sú za peniaze a predsa sú všetkým dostupné. Platí to predovšetkým pre lásku, spolupatričnosť a vďačnosť. Nedajú sa kúpiť ani zaplatiť. Svoje o tom vedia aj dve ženy: pani učiteľka Barbora a jej bývalá žiačka Iveta.
Pani Barbora vyštudovala chémiu, ale ani s vysokoškolským diplomom nemala šťastie na prácu, ktorá by ju uspokojovala. Dlho sa hľadala, napokon si doplnila vzdelanie a s pedagogickým minimom zakotvila v školstve. V profesii stredoškolskej učiteľky sa našla. Práci venovala veľa času, aj osobného. Ani nezbadala, kedy sa jej život zúžil výhradne na školu. Vlastnú rodinu nemala, napriek tomu bola šťastná.
S pribúdajúcimi rokmi reálne zhodnotila svoju situáciu.Vedela, že príde čas, kedy školu vymení za pokojnejší život a spomienky. Krásne spomienky. Bilancovanie jej aktívneho života bolo plné nadšenia.
Nemohla zabudnúť ani na plány do budúcnosti. Koľko kníh nestihla prečítať, koľko výstav, galérii a zámkov ešte nenavštívila. Viac sa bude starať o kvety v byte a možno si „adoptuje“ aj tie pod oknami bytovky. Susedia sa o ne starajú sporadicky, určite sa potešia.
Človek mieni, ibaže…Po nástupe na dôchodok relatívne zdravú ženu zradilo srdce, opakované infarkty. Žila až príliš rýchlo, možno si svoju chorobu „predplatila“ už v mladosti. Vtedy bolo veľa vecí dôležitejších, než vlastné zdravie. Nepoddávala sa, žartom hovorila: „Dostala som infarkt, ale on nedostal mňa!“ Napriek tomu, ten posledný zmenil jej plány, na chvíľu sa ocitla v doliečovacom oddelení.
Aj Iveta skončila chemickú školu, ale šťastie na prácu nemala ani ona. Keď v doliečovacom zariadení potrebovali upratovačku neváhala, brala to ako záchrannú brzdu…
Raz, keď prišla po Vianociach do práce, v dennej miestnosti zbadala pacientku, ktorá jej bola veľmi povedomá.
„Pani učiteľka, ste to vy?“ Zvolala Iveta s radosťou. Pani Barbora zdvihla hlavu a smutne prikývla. Bolo viac než isté, že má problém s adaptáciou na nové prostredie.
„Pamätáte si na mňa?“ Nedala sa vďačná Iveta. Pacientka uprela zrak a snažila sa koncentrovať svoje myšlienky. Spomenula si, Iveta bola z detského domova. Bola jednou z tých študentiek, ktorým venovala aj svoj osobný čas. Neučila ich len chémiu a fyziku, ale ich uvádzala aj do života, do sveta dospelých. Bola ich učiteľkou, ale často suplovala úlohu matky, hoci sama matkou nebola. Práve Ivete kedysi hodila záchranné koleso. Podporovala ju, aj vďaka nej úspešne zmaturovala.
Stretnutie po rokoch bolo príjemné pre obidve. Iveta začala tráviť s pani Barborou viac času, prichádzala za ňou aj mimo zmeny, dokonca doviedla, aj svoju dcéru. Iveta cítila, že má príležitosť vrátiť pani učiteľke, čo jej s láskou požičala. Stretnutie po rokoch považovala za osud. Pani učiteľka potrebovala pomoc v chorobe, ale najviac zo všetkého potrebovala láskavé slová. Iveta videla v osudovom stretnutí šancu poďakovať sa žene, ktorej prístup a pomoc ocenila až, keď si založila vlastnú rodinu.
„Pani učiteľka, čo by ste povedali na Nový rok u nás doma? Skúsila Iveta napriek tomu, že sa obávala jej reakcie. Vianočné sviatky mali vždy krásne. Iveta si dala záležať, s láskou napiekla, navarila a pripravila darčeky. Vianoce mali tradičné, prevzali zvyky z manželovej rodiny, keďže Iveta vlastnú nemala. A teraz, akoby prišli druhé Vianoce. Nový rok vítala pani učiteľka v rodine svojej bývalej žiačky. Bol to najkrajší vianočný čas a najcennejší darček, ktorý si pani učiteľka a jej žiačka dali, hoci dodatočne.
Pani učiteľka nenaplnila svoje plány aktívnej dôchodkyne, ale získala, čosi viac – novú rodinu. Slovo „ďakujem“ patrilo do Ivetinej slovnej zásoby a nešetrila ním. Ďakujem, ktoré mohla vysloviť po rokoch, malo pre ňu nesmierny význam. Uvedomila si, že príležitosť klope na dvere možno len raz aj, preto sa jej tak rázne chytila.
Na svete je veľa ľudí, ktorí sú dlžníkmi rodičom, vychovávateľom, ľuďom, ktorí ich sprevádzali na ceste životom alebo im vytvorili domov. Všetko sa dá napraviť, treba chcieť.
Zamyslenie na záver:
Láska umocňuje silu človeka a poďakovanie by malo byť jej súčasťou.
Každé „ďakujem“ môže znamenať nový začiatok.
Pazi, želám pekný deň a ďakujem za príspevok... ...
Dojímavé,krásné... bravo ...
Celá debata | RSS tejto debaty