ANINA – PRÍBEHY, GLOSY, NÁZORY…

Myslíte si, že klebetenie patrí medzi obľúbené spoločenské aktivity? Ak áno, zrejme, nie ste ďaleko od pravdy. Žiaľ, nie je to nič dobré, nič príjemné. Opak je pravdou, klebetenie ľudí zraňuje. Často si to uvedomujeme, ale napriek tomu veľa ľudí neodolá. Klebetenie sa stáva pre nich „športovou disciplínou.“  Často súťažia, kto prinesie väčšiu „pecku“, väčšiu „haluz“.

Ruku na srdce. Kto je bez viny? Asi každému sa podarilo, čo-to utrúsiť, či už úmyselne alebo neúmyselne. Pravda je rozdiel medzi klebetou, ktitikou a konštatovaním. Konštatovanie, aspoň ja to tak vnímam, je oznámenie  – sprostredkovanie poznaného (videl/a som na vlastné oči, počul/a som na vlastné uši). Otázne je, či si to človek predsa nemal nechať pre seba. Kritiku považujem za odhaľovanie chýb a nedostatkov. Počas aktívneho pracovného života som často hodnotila zamestnancov. Nevyhla som sa kritike, ibaže hodnotenie som vždy začínala tým, čo si vážim na zamestnancovi, až postupne som prešla na to, čo by mohol a mal zlepšiť. Tento prístup sa mi osvedčil. Klebetenie znamená  rozširovať o niekom hanlivé, indiskrétne a nepravdivé správy.

K malému zamysleniu, s vašim dovolením, pridám tento krátky príbeh, na ktorý si v súvislosti s klebetami vždy spomeniem:

Jedného dňa prišiel k Sokratovi akýsi rozčúlený človek: „Počul si už, čo urobil tvoj priateľ? Musím ti to ihneď povedať.“                                                                              

„Moment,“ prerušil ho mudrc. „Preosial si to, čo mi chceš povedať, cez tri sitá?“

„Cez tri sitá?“ prekvapene sa opýtal tento človek.

„Áno, cez tri sitá. Prvým sitom je pravda. Preskúmal si, či všetko, čo mi chceš povedať, je naozaj pravda?

„Nie, len som to počul a…“

„Tak  si to zaiste preosial cez druhé sito, ktorým je dobro. Je to, čo mi chceš povedať, keď už nemôžeš dokázať, že je to pravda, aspoň, že je to  dobré?“

Ten druhý váhavo odpovedal: „Vôbec nie, práve naopak.“

„Aha!“ prerušil ho Sokrates. „Tak použime ešte tretie sito a pozrime sa, či to, čo mi chceš povedať a čo ťa tak rozrušilo, je potrebné!“

„Potrebné? To veru nie je.“

„Teda,“ usmial sa mudrc, „keď to nie je ani pravdivé, ani dobré, ani potrebné, radšej na to zabudni a nezaťažuj tým ani seba, ani mňa!“

Ohováranie a klebetenie nemusí škodiť iba človeku, ktorého ohovárajú aj, keď jeho to zraňuje najviac. Šírenie klebiet ubližuje aj ohováračovi a všetkým, ktorí klebetu šíria ďalej. Nemám rada ľudí, ktorí si „pustia jazyk na prechádzku“. Vnímam ich tak, že zrejme vyjadrujú svoju vlastnú nespokojnosť, možno nedostatok sebavedomia, či závisť… Vraj až 60% rozhovorov medzi dospelými  je o niekom, kto tam nie je. Naozaj? Ja som bola už od detstva vedená k tomu, že o neprítomných treba hovoriť, len v dobrom.. ak nemám, čo povedať, tak pomlčím. Ostalo mi to na celý život. Aj preto ma klebetenie iných znepokojí, a v momente mi naskočí otázka: „Čo asi urobia, keď sa otočím alebo odídem?

Aké by to bolo krásne, keby klebetenie, ohováranie zaniklo alebo keby sme informácie predtým, ako sa rozhodneme posunúť ďalej preverili, verifikovali. Neubližovali by sme nevinným.

„O svojich blízkych sa vyjadruj tak, ako keby boli pri tebe. Ten, čo sa o iných vyjadruje v dobrom a tieto názory aj šíri, dokáže robiť zázraky.“ Phil Bosmans