ANINA – PRÍBEHY, GLOSY, NÁZORY…

Existuje vôbec hranica medzi životom a smrťou? Nechcem navodiť situáciu filozofických, či náboženských otázok. Skôr sa chcem zamýšľať nad zlomovými životnými situáciami v dôsledku, ktorých život  končí a nastáva smrť.

Život je to najdrahšie, čo máme a dostaneme ho iba raz. Často sa stretávam sa tým, že ľudia prirovnávajú svoj život javisku, na ktorom hrajú svoju rolu alebo filmu, ktorého scenár je vopred daný, či románu, ktorý by mohli napísať. Ako  naplníme  svoj život (zahráme rolu) je na nás. Pravda, nie vždy hráme, ako by sme chceli. Zlom nastane rýchlo, neočakávane. Život sa zmení v zlomku sekundy, a ešte horšie, ak život vystrieda smrť. 

Zlomové životné situácie – smútok, stres, smrť…

Je úplne jedno, či si to chceme alebo nechceme pripustiť zlomové situácie sú súčasťou života. Odborníci, ktorí sa venujú tejto problematike uvádzajú, že zlomové situácie sú sprevádzané pocitom smútku, bezmocnosti, vyčerpanosti. Máme zlomené srdce, nielen z hľadiska prežívania, ale aj po stránke fyzickej. Rovnako trpí aj naša telesná schránka. Kdesi som čítala, že dánski lekári vypracovali štúdiu, kde preukázali, ako stres zasiahne do života v prípade straty partnera, dokonca môže vyvolať krehkosť srdca, ktorá sa prejaví predsieňovou fibriláciou. Štúdia ukázala aj to, že riziko je vyššie v prípadoch, že išlo o náhle úmrtie.

Denno-denne sa stretávame so správami, ktoré často končia slovom: tragická smrť, milosrdná smrť, zbytočná smrť…úrazy, nevyliečiteľné choroby, zlyhanie psychiky v dôsledku nadmerného stresu, ktorý kumuluje s inými  príčinami, z ktorých nevedia nájsť východisko, nakoniec sa rozhodnú pre samovraždu. Smrť na cestách, pod kolesami aut, či najdesivejšia smrť  – smrť rukou vraha.

Hľadáme vinníka. Neustále si kladieme otázku: „Prečo sa dobrým ľuďom stávajú zlé veci?“ Môžeme polemizovať do nekonečna, ale jednoznačnú odpoveď nedostaneme.

Vyrovnať sa  s tým, že blízky človek nie je s nami je ťažké. Najmä, ak ide o smrť rodičov, partnera, detí alebo blízkeho priateľa…, môže to trvať niekoľko mesiacov či rokov. Treba vyhľadať pomoc, odborníci môžu pomôcť, ale  v konečnom dôsledku to bude vlastná sila, ktorá nás vyvedie z bludného kruhu.

Každý sa so smrťou vyrovnáva po svojom. V mojej rodine to našťastie neboli zlomové situácie. Moji starí rodičia, rodičia a ich súrodenci odchádzali postupne, dožili pekný vek. Žiaľ, predsa jedna zlomová situácia bola, hlavne pre rodičov. Ako päťročná som zažila odchod môjho malého bračeka, ani nie dvojmesačného. Dodnes mám pred očami malú truhličku a v nej malého Janka v bielych šatách. Rodičia mi povedali, že je malý anjelik. Prvý a posledný raz som videla plakať môjho otecka. Veľmi som sa na súrodenca tešila, nechcela som sa zmieriť s tým, že ho už nemám. Až neskôr som pochopila, že zomrel pre vrodenú srdcovú chorobu.

Potom, ako zdravotná sestra, stretávala som so smrťou od veľmi mladého veku, už počas štúdia. Najťažšie sa mi zabúda na moju prvú nočnú zmenu, keď doviezli na službu mladé dievča, v ktorom som spoznala spolužiačku Martu. Lekárka robila možné i nemožné nepomohlo. Martin život skončil na internom oddelení. Ešte ťažšie bolo stretnutie s jej rodičmi a vyjadrenie sústrasti.

Roky pribúdajú a dnes mi odchádzajú kolegyne/kolegovia, priatelia, čím ďalej tým ťažšie to prežívam. Strácam ľudí, s ktorými som prežila kus života. V smútočnom prežívaní si s ostatnými priateľmi, spolupracovníkmi kladieme otázku: Prečo? Naposledy mi jedna priateľka povedala: „Veľká nespravodlivosť na tomto svete. Basy sú plné vrahov, zlých ľudí, prečo sa toto deje dobrým ľuďom?“ Odpoveď nepoznáme!

Medzi životom a smrťou je krehká hranica. Mali by sme pamäť aj na túto vetu: „Memento mori – Pamätaj, že zomrieš.“ Všetci raz prejdeme za hranicu života a preto by sme si život mali užívať:

• Tešme sa, že sme sa prebudili do nového dňa.
• Začnime deň s úsmevom, život si svojim spôsob predĺžime, ale najmä si ho užijeme.
• Nezabudnime, zmyslom života nie je iba hromadenie majetku, čo tak naplniť život niečím, čo nás obohatí. Zanechajme niečo po sebe, čo obohatí nielen nás, ale aj naše okolie.
• Žime zdravšie, vyvarujme sa zlozvykom, ono to funguje. V minulosti žili ľudia určite skromnejšie a boli spokojnejší, aspoň ja si to tak pamätám z môjho blízkeho okolia.
• Skúsme si svoje dni naplniť radosťou, cestujme, nikdy neviem, či nasledovný deň budeme môcť cestovať, aj keby sme chceli…
• Nezabudnime, aj v zdanlivo negatívnych veciach môžeme nájsť pozitívny odkaz. Nevzdávajme sa.

Hovorí sa, že najdokonalejší človek je ten, ktorý miluje svojich blížnych. Žiť život aj pre druhých, znamená, že sme „zlatom“ pre ľudí vo svojom okolí. Neubližujme si navzájom, pomáhajme si, kým máme tu možnosť, lebo raz…

Akosi chcem veriť, že život jestvuje aj mimo náš čas a priestor. Chcem veriť, že sa zmení forma, ale nebude zničený.

Svoju úvahu  ukončím touto myšlienkou:

„Čo dáva zmysel životu, dáva zmysel i smrti.“   Antoine de Saint-Exupéry