ANINA – PRÍBEHY, GLOSY, NÁZORY…

Nič nové na svete: hádky, konflikty, názorové nezhody často vznikajú, ako dôsledok komunikácie. Presviedčajú ma o tom debaty na rôznych úrovniach. Podľa môjho názoru to platí v reálnom živote i v tomto virtuálnom.

Paradoxom doby sa stáva, že  zdrojom konfliktov  je komunikácia, resp. spôsob komunikácie a pritom by efektívna verbálna, neverbálna, či písomná komunikácia mala konfliktom účinne prechádzať.

Ďalším problémom je, že sa nepočúvame. Máme jeden jazyk a dve uši. Počúvanie by vraj malo tvoriť až 60 %, napriek tomu je všeobecne známe, že počúvanie je najslabšou stránkou komunikácie. Navyše, počúvame iba to, čo chceme. Niekedy mi to pripadá tak, že  sa v debatách stretávajú dve „hluché duše“ alebo „jeden  to točí o voze a druhý o koze“.

Vždy, keď si vyberám tému na svoj blog v duchu si opakujem definíciu slova „blogér“. Uvedomujem si, že vstupujem do verejného priestoru, snažím sa, aby moje slová boli uvážené, aby som nevystupovala provokačne, poburujúco, aby som čitateľa v žiadnom prípade nepodceňovala a  neurazila. Úmyselne sa vyhýbam témam a debate, ktoré sa zaoberajú politikou a náboženstvom.

Chcem byť autorom, ktorý sa podelí o svoje vlastné životné skúsenosti, názory a úvahy. Ibaže,  nie som si istá, že to tak vnímajú aj všetci čitatelia, a hlavne  nie všetci diskutujúci. Ja osobne môžem byť zodpovedná za to, čo napíšem. Aby to  bolo v súlade s etickými princípmi, aby moje informácie vyplývali z objektívnych, dôveryhodných zdrojov. Snažím sa rešpektovať autorské práva. Ako si moje slová vysvetlí čitateľ, to už je mimo mňa. Čitateľská gramotnosť, pochopenie textu je na každom z nás.

Napriek mojej úprimnej snahe som sa opakovane presvedčila, že nech je môj zámer akokoľvek dobromyseľný, i tak sa nájde niekto, kto sa chytí  jedného slova, jednej vety… To by mi nevadilo, môžeme mať iný názor, nemusíme byť v zhode, ale urážať, zosmiešňovať, bezdôvodne pochybovať o mojich schopnostiach by nemusel. Takmer každý si pestuje svoje Ego, to akceptujem. Každý chce byť úspešný. Ibaže hladiť si svoje Ego (inak to neviem označiť) na účet iného nie je fér. Bolo by to v rozpore s logikou môjho snaženia, ak som prostredníctvom blogovania túžila po znevažovaní svojej osoby.

Prečo som išla na blog? Chcela som prinášať pozitívnu energiu, možno aj motivovať. Videla som príležitosť na niečo poukázať, možno vyzvať k zmysluplnej zmene. Chcela som vo svojej práci vidieť príležitosť, ako rozdávať svoju pozitívnu energiu, či nadšenie pre niektorú tému. Sama sa pritom zdokonaľujem, vyhľadávam nové informácie, rozširujem si svoj vedomostný obzor.

Byť blogérom nie je ľahké, napriek tomu sa ešte nevzdávam. Ak nebudem odpovedať na debatu neznamená to, že to ignorujem, iba si v niektorých prípadoch poviem, že nemusím na všetko reagovať. Nenechám sa oberať o energiu, ktorú môžem venovať  na zmysluplnejšie činnosti.