Marína bola nesmierne rada, keď získala miesto v poisťovni. Pracovala v kancelárii či skôr za priehradkou. V kancelárii boli štyri priehradky. Všetky dievčatá mali rovnakú náplň práce, pracovať pre klientov.
Všetky baby boli sústredené za počítačom, vybavovali klientov a pridelenú rôznorodú korešpondenciu. Prvá, ktorá bola najskôr voľná venovala sa ďalšiemu klientovi.
Náročná a rôznorodá práca, ale pre Marínu nebolo v tom momente nič dôležitejšie ako to, že bude mať pravidelný príjem a zabezpečené platby do fondov. Dosť dlho bola bez príjmu. Príležitostné brigády nestačili na pokrytie životných nákladov. A na šetrenie, hoci len na také minimálne, mohla rovno zabudnúť. Uvedomovala si, že stať sa môže čokoľvek ani choroba sa nedá predvídať. Vďačná bola za každú pracovnú príležitosť.
Rôznorodá práca na jednom veľkom priestore si vyžadovala pochopenie a toleranciu všetkých zúčastnených – zamestnancov i klientov. No, všetkých ako všetkých. Ľudia sme rôzni. Výnimkou bola Jana. Každá baba chce chodiť ladne. Marína hovorila, že sa kedysi dievčatá učili chodiť do taktu: „petržlenček, petržlenček, petržlenček.“ Jana asi takú informáciu nemala, jej kroky boli skôr v rytme: „mrkva, mrkva, mrkva“. Hlučne kráčala, hlučne hovorila a hlučne sa smiala.
Najradšej rozprávala vtipy o moliach, netrápilo ju či sú tam klienti a už vôbec nie to, či niekoho ruší. Chcela sa realizovať, tak sa realizovala.
Zavelila „počúvajte!“ Začala svoj monológ:
„Matka poslala malú moľu na prvý výlet medzi ľudí, keď sa vrátila opýtala sa jej: „Ako si sa mala?“ A malá moľa natešené povedala: „Výborne, všetci mi tlieskali!“
Nasledoval úžasný Janin smiech, niekedy nakazila aj ostatných, ibaže po čase sa smiala len sama. Opakovaný vtip prestáva byť vtipom, ale zato je prischla prezývka „Moľa“. Možno to nebola najpresnejšia prezývka, keď prešla kanceláriou, akoby sa prehnalo stádo koní.
Raz to kolegyne nevydržali a pri jednej príležitosti, keď boli na pracovisku samé – bez klientov – pred koncom obedňajšej prestávky oslovili Janu potleskom so slovami:
„Jana, kde máš moľu?“ Nečakala to, ale v zapätí sa otriasla a povedala: „No dobre, už budem hovoriť vtipy len o blondínkach!“
Jana nie je sama, takých ľudí, ktorým chýba sebakritika, ktorí sa nedokážu zamyslieť nad svojim správaním je iste veľa. Každý raz urobí chybu, vtedy sa očakáva ospravedlnenie a najmä poučenie z chýb, ale Jane to nehrozilo.
Zamyslenie:
Chyby môžeme robiť aj nevedome, ale ak o nich dozvieme, neváhajme ich napraviť.
Poznámka: príbeh mojej priateľky Maríny. „Moľu trpela“, kým nezískala iné pracovné miesto. Dnes s úsmevom spomína.
Celá debata | RSS tejto debaty