Monika poznala problém týraných žien iba z časopisov a z televíznych programov. Nevenovala tomu pozornosť, nebolo prečo. Partnera nemala, vlastne mala iba jedného, s ktorým si vedela predstaviť život. Krátko pred svadbou osud rozhodol inak. Milan sa domov nevrátil, hoci ho od domova delilo iba pár metrov. Jeho život vyhasol pod kolesami nezodpovedného vodiča.
„Už som si myslela, že zostanem sama.“ Na prvý pohľad, vlastne na prvé počutie to znelo optimisticky, veď od Milanovej smrti prešlo viac než desať rokov. Monika vzťah potrebovala, ako soľ. Ibaže v jej hlase bolo cítiť všetko iné, len nie pohodu. Jedno bolo isté, potrebovala sa vyrozprávať. Navrhla som kávu a zavolala manželovi, že sa zdržím. Monika si pozornosť zaslúži a manžel to pochopí.
Začala celkom tíško:
„Igor mi nenahradil Milana, toho mi nemôže nahradiť nikto, ale pri Adamkovi, Igorovom synovi som našla kus šťastia.“
Adamko mal päť rokov. Jeho otec tak, ako to Monike popisoval, bol otcom i matkou na plný úväzok. A samozrejme aj živiteľ rodiny. Adamkovu matku hodnotil, ako ženu nezodpovednú, ktorá zlyhala, ako manželka i ako matka. Ušla od nich – nevedno kam. Igor a Adamko zostali sami.
„Ani neviem, koho som viac ľutovala či Igora alebo Adamka,“ hovorila stále tichšie a tichšie, skoro ju nebolo počuť.
„Naše šťastie trvalo príliš krátko,“ dodala po chvíli. Monika so slzami v očiach opisovala, ako sa Igor zmenil na nepoznanie, krátko potom, čo sa k nemu nasťahovala. Nebol to chlap, čo by začal s fyzickým násilím. Na to bol príliš „nóbl“, pán riaditeľ. Ale, zato bol majstrom psychického násilia. Začalo to kritikou. Nech urobila čokoľvek nikdy nebol spokojný. Kritizoval, poučoval napriek tomu, že Moniku jeho známi akceptovali a mali ju radi. Možno aj, preto začal žiarliť. Rozhodol sa, že bude najlepšie, ak ju bude izolovať, nielen od priateľov, ale aj od okolitého sveta.
Monika sa začala obviňovať, hoci vinu neniesla. Na jednej strane cítila, že by mala od Igora odísť. Na druhej strane ju držali myšlienky na Adamka. On ju potrebuje, najviac na celom svete. Nebolo to jednoduché. Igor k psychickému týraniu pridal žiaľ i fyzické, spoliehal na svoju povesť. Veď, kto by už uveril Monike. A tá bola časom viac bitá ako sýta, facky lietali bezdôvodne.
„Vtedy som sa začala ešte intenzívnejšie obviňovať, že si to zaslúžim. Možno som Igora naozaj niečím provokovala.“ Monika už myslela a hovorila, ako väčšina týraných žien a v tom čase z posledných síl odolávala útokom kvôli Adamkovi.
S odstupom času sa to nedalo ukryť. Ľudia v okolí zaznamenali, že sa niečo deje. Monika chradla, z krásnej ženy ostával iba tieň. Vtedy zasiahla jej sestra a dôrazne zavelila:
Monikina sestra neľutovala, že netaktne počúvala za dverami. Následne zavelila: „Monika, utekaj!“
Nastal najvyšší čas, možno bolo už v hodine dvanástej, urobiť niečo so svojim životom!“ Psychológ, psychiater, nevyhla sa ani hospitalizácii. Až vtedy ju Igor prestal hľadať a práve tu stretla milú ženu, ktorá sa nápadne na niekoho podobala. Časom si Monika spomenula. V utýranej žene spoznala Adamkovu matku. Fotografia bola síce v Igorovom byte ukrytá, no nie celkom dobre. Adamkova mama nikdy neušla, iba sa opakovane „ušla“ do liečebne pre psychicky choré ženy.
Zamyslenie na záver:
Týrané ženy často veľmi váhajú, hoci potrebujú pomoc.
Pomôžme, keď môžeme!
Poznámka: článok publikovaný s malými úpravami. Pôvodne bol uverejnený v roku 2014: dennikrelax.sk, kde autorka prispievala ako externý spolupracovník.
Celá debata | RSS tejto debaty