ANINA – PRÍBEHY, GLOSY, NÁZORY…

„Pozoruj rozumom, počúvaj srdcom“, hovorí jedno turecké príslovie. Počúvať a byť vypočutá, chápať a byť pochopená, tieto slová Zdenke nič nehovorili. Situácia, keď sa ľudia urazia, prestanú sa rozprávať mi pripomína pasívnu agresivitu. Toto bol zrejme prípad aj Zdenky a Tibora. Posúďte…

„Tibor, si to ty?“ Zdenka nepočúvala, kto sa ozve v telefóne, zaútočila ako vždy, keď bola v koncoch. 

„Prečo mi  do čerta nechceš rozumieť?“

Nebol to Tibor, toho ani náhodou nenapadlo zavolať. Možno…, keď jej vychladne hlava, ak jej vôbec vychladne.

Zdenka je jedno klbko nervov. V nádeji a hneď zahorúca prichádzala za Tiborom, aby sa zbavila starostí. Zahľadená do seba a do svojich problémov nepostrehla, že to má na Tibora opačný účinok. Ani ju nenapadlo,že by sťažnosti mohli počkať alebo, že by  ich mohla vyriešiť raz aj sama.

Tentoraz volala Tamara, spolužiačka a dlhoročná priateľka.

„Zdenka, zabrzdi! Čo jančíš? Nechápeš, že takto Tibora stratíš?“

„Nie som debil, vidím tvoje číslo! Nič nevieš a zase si múdra ako televízor.“

Vylievala si Zdenka zlosť na prvom, kto jej prišiel do rany.

„Máš šťastie, že to nie je Tibor! Keď sme pri tom, najradšej by som sa natiahla cez telefón a vyťahala ťa za uši.“ Tamara vedela, že si to môže dovoliť.

 Super, už mi nerozumie ani najlepšia priateľka! Mám to považovať za hlúpy žart?“

Tamara sa nezmohla na slovo, na to treba svätú trpezlivosť. Hnevala sa na seba, keby  už raz nebola taká pokrytecká a konečne by dokázala Zdenke od srdca povedať, čo si o nej myslí. Nedokázala. Namiesto toho aj tentoraz zvažovala, že zmení svoj program a vypočuje si Zdenkine srdcervúce výlevy. Ako vždy, zaplatí kávu tej, čo si myslí, že je celý svet proti nej. Zdenka s tým v duchu  počítala, lebo hneď začala organizovať.

„Tak, čo? Kde a kedy?“ Kula železo za horúca.

„No, toľko času  zase nemám,“  pokúsila sa Tamara kamuflovať.

Zdenka ostala zaskočená, ale v zapätí chytila príležitosť do vlastných rúk.

„Čo už! Tak ti to poviem do telefónu. Počkaj chvíľu!“ posledná veta vyznela ako povel. Ibaže Zdenka nečakala, položila telefón a išla si zaliať kávu. Ani na chvíľu nepochybovala o tom, že by Tamara neostala na druhej strane. A tak pokračovala tam, kde prestala. Vymenili si pár viet.

„Tibor sa so mnou nerozpráva!“

„Čo ti mám na to povedať? Nič nové, veď sa to opakuje so železnou pravidelnosťou, aspoň raz za mesiac.“

„No, veď práve!“

„Tak, čo máš  potom nové?

„Nič …,“ dávaš mi otázky ako psychoterapeut.

„Potom nechápem prečo jančíš?“

„Tak si predstav…“  začala Zdenka vysvetľovať a krútila sa pritom ako pes okolo  chvosta. Nie a nie  to zo seba dostať.

„Nafučal sa?“

„Čoby, vynadal mi do sklerotičiek a  zložil mi telefón.“

„To nemyslíš vážne? Vari zabudol, kto z vás je starší? Asi naňho lezie Alzheimer.“   Zažartovala  Tamara, ale vôbec „pofúkala“ priateľkinu bolesť.

„Veď práve…!“

„Neboj sa, prejde ho to,“ snažila sa ju Tamara priviesť na iné myšlienky.

„Počúvaš ma vôbec? Hovorím, že mi zložil telefón.“

„On ho zase zdvihne.“ Nevzdala sa Tamara.

„Nezdvihne, ja  už nezavolám.“ Priečila sa Zdenka.

„Tak zavolá on.“

„Ale kedy? Na svätého Dindy, čo nebude nikdy!“ Zdenka postupne pridávala na intenzite hlasu.

„Zdenka ty si ako malá.  Afektuješ, dupkáš nohou aj, keď nemusíš.“ Držala sa svojho názoru Tamara.

„Čo máš videotelefón?“

„Nemusím vidieť, poznám ťa, cítim to.“ Tamara sa na chvíľu odmlčala.

A Zdenka opäť zvýšila hlas.

„Počúvaš ma vôbec? Ešte som neskočila!“

„Počúvam, počúvam… A vy dvaja hovoríte spolu? Počúvate sa vôbec?“ Tamara sa skúsila celkom opatrne, vyzvedať,  hoci  už o tom vážne pochybovala.

„Nehovoríme! A už nič nepomáha. Žiadna romantika, večer odpadne ako vrece zemiakov.“

„Ako často je taký apatický a ty bezmocná?“ 

„Vždy, vždy, vždy…,“ potkýnala sa Zdenka o vlastné slová. A potom dodala:

 „Len, čo jedna tichá domácnosť skončí, začne druhá“

„Domácnosť? Nebývate, predsa spolu.“ Opatrne skonštatovala Zdenka.

„No dobre, tak je ako televízor bez zvuku.“

„Čo s tým? Asi vám to naozaj neklape,“ pripustila Tamara.

„Niečo na tom bude. Dobre je len vredy, keď držím hubu a krok. Ak mám vlastný názor, vyhlási vojnový stav. Oduje sa, nerozpráva. Čo s ním? Neviem si rady!“ Rezignovane konštatovala Zdenka.

Ani Tamara nevedela, čo s tým alebo skôr, čo so Zdenkou. Tá dokáže  človeka otráviť. Ani sa nečudovala, že Tiborovi zo všetkého najviac vyhovuje obdobie ticha. Neverila, že by Zdenka pripustila iný názor ako svoj. S tým „držím hubu a krok“ to prehnala. Jej sa pusa, len tak ľahko nezavrie.

„Prečo nič nevravíš?“ Sondovala Zdenka.

„Milá moja, nech ti poviem čokoľvek aj tak si urobíš po svojom.“ Tentoraz rezignovane vyznela Tamara.

„Predsa, skús to!“ Žobronila Zdenka a čakala ako vždy slová pochopenia, poľutovania…

„Dobre, ak s tebou nekomunikuje, asi to nechce. Skús to akceptovať. Poradiť by som mala skôr Tiborovi, lebo ty si otravná ako vyberač daní. Je na čase, aby sa na teba vykašľal…“

     Cvak…, zaklaplo v telefóne a  nastalo absolútne ticho. Tamara si prešla rukou po uchu a zašepkala: „Zdenka, keď budeš chcieť zavolaj, mám aj druhé ucho.“ Nezavolala. Veď aj načo, jedna  o voze a druhá o koze, presne tak to robila, aj s Tiborom a, že vraj nechce komunikovať. Kto by už chcel?  

Zamyslenie na záver: 

Ak zostane vo vzťahu prázdne miesto, lepšie je vzťah ukončiť, kým je čas.

V manželstve by sa to mohlo vypomstiť.