ANINA – PRÍBEHY, GLOSY, NÁZORY…

To boli časy, keď sa ľudia neoddeľovali plotmi, na ktorých by stálo: „Pozor zlý pes!“ Spomínam si, že sa v tom čase ľudia vôbec nezamkýnali. Otvorení boli vždy a pre každého. Pokiaľ išlo o návštevy, navštevovali sa radi a často. Aj môj dedko návštevy rád prijímal a tiež ich vďačne „vracal“,  neostal nikomu „dlžný“.

     Jeho návštevy som milovala a absolvovala som skoro každú. Koľko ich bolo? Sotva by sa dali spočítať. Na jednu z nich spomínam dodnes. „Nachystaj sa moja, pôjdeme na Polianky,“  povedal dedko. Bývala tam jeho sestra. Tetku Doru som mala rada. Keď sme sa blížili k domu naširoko-ďaleko rozvoniavali výborné koláče alebo buchty. Najradšej som mala jej buchty s makom.

 „Vitaj Jozef, brat môj,“ srdečne sa vítala s dedkom a mňa pohladila po hlave a nezabudla dodať: „Krásne kučeravé vlásky.“ Na stôl prestrela vyšívaný obrus, položila tanier s buchtami, ďalší so slaninkou, klobásou a voňavým domácim chlebom. Jej muž vyložil fľašku páleného.

„Počastujte sa, nedajte sa núkať,“ ponúkala nás tetka Dora. Ja som si hneď vzala buchtu.  Ani dedko sa nenechal dlho núkať. Prehrýzal a chválil: „Dobre ste vychovali, pekná slaninka, chutná. A tá klobáska, výborná, výborná. Dobrého mäsiara ste mali.“

„Kdeže by mäsiara, sám som robil,“ pochválil sa dedkov švagor.

Keď si chlapi zajedli, zapili páleným, len toľko, aby červíka vypálili, aspoň tak tomu hovorili. Tetka Dora zobrala fľašu a povedala: „Aj zajtra je deň!“ Ale to už neregistrovali, lebo spomínali. Keď dedko začal: „Vtedy na Pijave…,“ vedela som, že sa návšteva predĺži do neskorých večerných hodín. Aj sa stalo. Hustá tma padla na Polianky.

 „Dedko, ako pôjdeme v tej tme?“ Bála som sa.

„Pôjdeme, pôjdeme, nocovať tu nebudeme,“ ubezpečil ma dedko. Tetka Dora pozháňala lampáš. Taký biely domček – lucernu s petrolejom a knôtom. Trošku parádnejšiu než lampáš, s ktorým  chodili do komory, do  stodoly a do maštale.

Cesta domov nebola jednoduchá, viedla cez dva potoky. Tetka nás vyprevádzala slovami: „Choďte v mene Božom“ a dedkovi  podala lampáš. Svetlo z lampáša sa šírilo, len na niekoľko krokov, všade naokolo bola hustá tma.

„Dívaj sa pod nohy, inak nič neuvidíš“ napomínal ma dedko.  Po chvíli som zvolala: „Veď ja vidím!“ A naozaj som v diaľke videla mihotavé svetielko. To sa svietilo v našom dome, ibaže sme mali pred sebou veľký kus cesty a navyše fúkal silný vietor. Zrazu svetlo z lampáša zhaslo a my sme sa ocitli v tme.

„Na nebi ani jednej hviezdy,“ šomral dedko a chvíľu trvalo, kým sa zorientoval a vytýčil smer. Najskôr sme našli brod a prešli prvý potok. Potom sme išli čerstvo pokosenou lúkou. Juj, tá voňala! Dodnes mám rada vôňu pokosenej trávy. Vtedy sme  aspoň na chvíľu na naše  trápenie zabudli až, kým sme neprišli k druhému potoku. Opäť bolo treba vyhľadať brod. Noha sa mi šmykla a voda sa mi nabrala do topánok. To už ani dedkovi nebolo všetko jedno, lebo povedal: „Dostanem hubovú polievku.“ Naozaj, mama nás netrpezlivo čakala, privítanie veru nebolo najmilšie. 

„Otec, rozum nemáte, kde sa túlate s tým dievčaťom!“ Hrešila dedka. „Veď, veď…., máš pravdu“ súhlasil pokorne dedko. Nezabudol na mňa žmurknúť, čo znamenalo, že si návštevu zopakujeme. Naozaj, bez tmy by neexistovalo svetlo a dedko bol moji svetlom na ceste životom.

POKRAČOVANIE NABUDÚCE