ANINA – PRÍBEHY, GLOSY, NÁZORY…

     Budú ešte časy, budú! Takto zvykol dedko horekovať, keď sa niečo nedarilo tak, ako sa podľa neho dariť malo. Mal bohaté životné skúsenosti. Prežil toho nesmierne veľa, prvú i druhú svetovú vojnu… Neľahké to boli časy. Často hovorieval: „Doba je taká, akí sú ľudia.“ Tiež je pravda, že dobu vytvárajú predovšetkým ľudia, to bola jeho ďalšia téma. Niekedy jeho slova vyzneli, akoby sa pýtal: „Čo bolo skôr, sliepka alebo vajce?

     Rozhovory s dedkom, najčastejšie sobotu v podvečer, keď vychádzali prvé hviezdy, bývali úžasne príjemné a nesmierne poučné. Nikdy ma neusmerňoval, nementoroval. Povedal svoj názor a čakal, čo  na to poviem, ako sa zachovám. Ak s niečím, čo som prezentovala ako svoj názor, postoj nebol celkom spokojný zvykol povedať: „Ja by som to videl takto…“Vedela som, že niekde podľa neho robím chybu. Niekedy som si dala povedať, nechala som sa usmerniť. Ak som bola o svojej pravde presvedčená trvala som na svojom. Taká bola medzi nami dohoda.

     Patrím do povojnovej generácie. Vyrastali sme v relatívnom bezpečí. Nerobili sme rozdiely medzi sebou. Hoci aj vtedy boli viac i menej majetné rodiny, ale termín, ako „socka“ sme našťastie nepoznali. Boli sme oveľa tolerantnejší k sebe i k menšinám. Rozhodne sme akceptovali dospelých, vzhliadali sme k rodičom, k učiteľom a starším ľuďom ako k autoritám. Každá doba má rebelov, ale v tej našej ich bolo veľmi málo. Nemali veľký vplyv na skupiny mladých ľudí či už v škole alebo vo voľnom čase.  Aspoň ja som nikdy nič také nezažila. Venovali sme sa športu, ja som mala rada volejbal, behala som krátke trate, reprezentovala som školu. Niektorí dali prednosť folklóru alebo ochotníckemu divadlu.

    V mojej dobe sa na strednú odbornú školu dostali iba žiaci s jednotkami, dvojkami. Trojkári nemali veľkú šancu. Ísť na strednú školu bola odmena za dosiahnuté výsledky na ZŠ. Určite bol plán náboru študentov a následne zamestnancov. Spomínam si, že sme boli z deviatej triedy na exkurzii v závode ťažkého strojárenstva. Ibaže pri výbere povolania nás nikto neovplyvňoval. Ja som sa určite rozhodovala slobodne. Akceptovali to učitelia i rodičia. Hoci moja matka by bola mala radšej zo mňa úradníčku než sestričku. Motiváciou pre mňa bola naša obvodná sestra. Úžasne milá, ústretová sestrička ku všetkým pacientom. Túžila som byť ako ona. A určite mi učarovala aj uniforma, to nepopieram. Vybrala som si strednú odbornú školu s tým, že po maturite budem mať odborné vzdelanie, ak sa podarí môžem ešte študovať na vysokej škole.

   Ďalšie štúdium, ktoré som si vysnívala vyžadovalo 3 roky odbornú prax. Nastúpila som do zamestnania. Pôvodný zámer sa minul cieľa. Vydala vydala som. Práca, rodina, dieťa …Štúdium muselo počkať. Vysokú školu som absolvovala už popri zamestnaní. Neľutujem, všetko je tak, ako má byť.

V zdravotníctve, v moje dobe  sa „nenosila“ politika. Lekár bol naozaj lekárom, nanajvýš bol primárom, riaditeľom či námestníkom pre liečebno-preventívnu starostlivosť. Žiadne iné funkciu a už vôbec nie mimo profesie! Sestry rovnako vykonávali prácu, na ktorú boli 4 roky pripravované. Najskôr na niektorom lôžkovom oddelení, neskôr mohli pracovať v ambulancii. Zdravotné sestry pracovali na oddeleniach pre dospelých. Detské sestry pracovali na detskom oddelení a v detských jasliach, ženské sestry na gynekologicko-pôrodníckych oddeleniach. Ak niektorá sestra potrebovala svoje pôsobenie z akýchkoľvek dôvodov zmeniť musela absolvovať rozdielovú maturitu.  Po štyroch rokoch štúdia sme absolvovali jednu dennú zmenu, jednu popoludňajšiu a jednu nočnú zmenu a dostali sme dôveru pracovať samostatne najmä, ak sme nastúpili na oddelenie, kde sme počas štúdia praxovali. Taká bola moja doba!

Musí uznať, že v tej dobe bolo málo diagnostických prístrojov, minimum ošetrovateľských pomôcok. Dvojposchodové oddelenie, kde som nastúpila po maturite nemalo výťah. Ale pracovali sme s entuziazmom, mali sme pochopenie pre pacienta a silne rozvinutú empatiu. Pacient bol pre nás stredobodom pozornosti bez ohľadu na jeho vek, vzdelanie a pracovné zaradenie. Taká bola moja doba!

    V zdravotníctve sa odjakživa používali tituly. Povedať primárovi alebo lekárovi napr. pán Novák, to sa „nenosilo“. Okresná nemocnica, do ktorej som po maturite nastúpila mala 4 základné lôžkové oddelenia: interné, chirurgické, gynekologicko-pôrodnícke a detské oddelenie.

Okrem toho  mala nemocnica ARO a ďalšie oddelenia: kožné, očné, neurologické, tuberkulózno-respiračné odd., geriatrické odd., psychiatrické odd. a protialkoholickú záchytnú stanicu. K tomu spoločné vyšetrovacie zložky: laboratória: hematologické, biochemické, mikrobiologické, RTG pracovisko, ktoré sa postupne vybavovali prístrojmi, odborníkmi so špecializáciou z užších odborov ako napr. gastroenterológia, kardiológia, alergológia… Taká bola moja doba!

    Dnes má táto okresná nemocnica minimum lôžkových oddelení a ešte sa má stať podľa MZ SR akousi „komunitnou nemocnicou“. Verím, že sa  tak nestane, že si ju my občania mesta, okresu i priľahlých okresov ubránime. Verím, že prevládne požiadavka a potreba zdravotnej starostlivosti ľudí,  že bude platiť „Akí ľudia, taká doba!“

     Zdravotnícke oddelenia neobchádzali „obchodní zástupcovia“, ako sa to stalo po roku 1989. Neovplyvňovali preskripciu liekov ani nám neprispievali na vzdelávanie. Vzdelávali sme, lebo naša profesia vyžaduje celoživotné vzdelávanie. Považovali sme to za súčasť povolania. Možno to bolo v skromnejších podmienkach… Taká bola moja doba!

      Dedko s iróniou prirovnával nie šťastnú  dobu tomuto príbehu: „Bolo to za onoho blahoslaveného času, keď svine črievičky nosili, žaby v čepcoch chodili, straky klobúky nosili. Somáre po ulici  ostrôžkami  štrngali a zajace na psov trúbili. Vtedy bolo dobre dievkam: psy im riad umývali, svine pece mazali, husi izby vymetali, ryby – podustvy im handry na Hrone prali a raky ich plákali. Nebojte sa moji milí! Už začínajú zase svine črievičky nosiť, žaby v čepci chodiť, straky podperené klobúky nosiť, somári zase po uliciach ostrôžkami štrngajú a zajace na psov trúbia.“

Budú ešte časy! Dedko to mal iste z nejakého  kalendára. Nakoniec humor a satira idú ruka v ruke.

      Z doby, ktorú som prežila s dedkom dovolila som si priblížiť krátku epizódu života. Naozaj prišla iná doba!

Keby mi bol niekto povedal, že sa dožijem tejto doby povedala by som, že sa zrazil koňom. Dedko sa tejto doby našťastie nedožil! Je nesmierne veľa momentov, kedy na dedka, na dobu dávno minulú spomínam s určitou nostalgiou a s veľkou láskou.

POKRAČOVANIE NABUDÚCE