Rozmýšľala som, ako premostiť príbeh, ktorý dedko rozprával, ako spor dvoch susedov a milovaného psíka i keď takého malého lúpežníka. Začnem citátom Charlesa Darwina: „Zvieratá majú rovnaké pocity ako človek: radosť a bolesť, šťastie a nešťastie. Tieto hnutia mysle ich postihujú v rovnakej miere ako nás ľudí.“
Pravda životom overená. Treba na to myslieť v dobrých i v tých horších chvíľach, najmä ak sme milovníkmi ušľachtilých zvierat. Dnes má veľa sídliskových ľudí, v satelitných mestečkách a hlavne na vidieku psíka alebo aspoň mačičku. Prípadne obidve zvieratka. Podľa podmienok a možnosti postarať sa o ne. Pravda, všetko treba robiť s mierou, dodržať zdravú hranicu medzi zvieraťom a človekom. Nie je správne odmietavé stanovisko, zvieratá si to nezaslúžia. Rovnako nie je prospešné, ak sa človek upne na zviera a začne sa izolovať od ľudí. Všetko s mierou!
Láska k zvieratám nám pomáha v živote, často dokáže i nemožné. A to je už ďalší dedkov príbeh. Hovorí o tom, že kedysi dávno v jednej dedinke nevedno, v ktorej lisovali slnečnicový olej. Bola tam poriadna trma-vrma. Práce mali plné ruky, nikto nepostrehol, že sa priblížil susedov pes a dobre si upil vylisovaného olej. Vznikla škoda a bola z toho žaloba, ktorá skončila na súde. Dohoda bola nemožná, a tak sudca rozhodol svojsky. Nariadil:
„Psa chyťte, hoďte do preša a olej z neho vylisujte!“ Určite to nemyslel vážne, ale umravniť rozhnevaných susedov bolo treba, keď nič iné nezaberalo.
„Obidvaja susedia mali napriek tejto nezhode s olejom psov radi – ako ja, tu hľa môjho Bojara, nedám na neho dopustiť.“ Vyjadril dedko lásku k svojmu psovi a pokračoval: „Tak aj títo susedia sa nakoniec dohodli a psa do preša nehodili.“ Dedko súcitne pozrel na svojho Bojara, láskavo ho pohladil a ten mu za odmenu veselo zavrtel chvostom, ako by povedal: „Tomu som rozumel aj ja.“
Aj dedko si uvedomoval, že na Bojara zaberá hlavne chvála, že jeho reči potom celkom určite rozumie. Preto sa vždy k nemu prihováral láskavo s jemu vlastnou intonáciou hlasu, nikdy nie detsky maznavo. Bol to skôr rozhovor dvoch kamarátov, dedka a Bojara.
Či tomu ženy uverili ťažko povedať, ale vraj súcitne pokyvovali hlavou. Dedko na záver každej príhody nezabudol pridal príslovie.Tentoraz také rokmi overené: „Pes je najlepší priateľ človek.“ V súvislosti s Bojarom zvykol dedko použiť aj ďalšie slovenské príslovie: „Rozkázal pán sluhovi, sluha psovi, pes chvostu.“ To vtedy, ak niečo dedko rozkázal a nám to všetkým išlo trochu vedľa ucha. Veď to poznáte, počujeme, čo chceme počuť.
POKRAČOVANIE NABUDÚCE
.Trochu humoru do spolunažívania psičkárov a... ...
Celá debata | RSS tejto debaty