DOM NAD ÚBOČOU A JAKUBOV SVET

Príbeh, ktorého podobnosť bude čisto náhodná. Pamätníci tohto príbehu ešte žijú, hoci prešlo niekoľko dlhých, predlhých rokov.

24. jún – Magický deň, ktorému predchádzala Svätojánska noc. V tú noc sa vraj objavuje sila dobra i zla. Nie nadarmo sa hovorí, že svätojánska noc má svoju moc.

Dôvera v dobro menila noc na ráno. Ešte na úsvite bolo cítiť vôňu spáleného dreva a popola po svätojánskych ohňoch. S prichádzajúcim dňom sa obloha pokryla kopovitými oblakmi, ktoré vytvárali nádherné obrazy. Okolo poludnia sa zrazu spojili do jedného veľkého mraku, ktorý prekryl slnko. Na niekoľko sekúnd nastala tma a spoza mraku sa ozval tenký hlások: „Tento dom je môj!“ A tak sa aj stalo, v ten deň sa v dome nad úbočou narodil chlapec – Jakub.

Ak si dieťa môže vybrať rodinu, do ktorej sa narodí, tak sa to Jakubovi podarilo. Vybral si najmä matku, ktorú si už krátko po počatí uzurpoval iba pre seba. Takých synov zvykneme označovať za „oidipákov.“ Malým chlapcom sa to stáva, ibaže Jakubov vzťah k matke ostal navždy na úrovni dieťaťa. Nikdy duševne nedospel. To či videl v otcovi soka, vedel iba on sám. Jedno je isté, nedokázal pred svetom ukryť, že otca nemá rád. Bolo obdobie, kedy ho priam nenávidel. A pritom sa nebadane, plazivo a celkom nebezpečne vyvíjala „emocionálna závislosť“ na matku. Nikdy si nedokázal nájsť partnerku. Matka ostala stredom jeho vesmíru.

Jakub sa chystá na veľký čin. Aspoň, on to za veľký čin považuje. Napíše vraj nevšednú knihu, svoj beletrizovaný životopis. Starostlivo zbieral informácie, ktoré súvisia s ním i s domom nad úbočou. Niektoré udalosti si jasne pamätá. Sú aj také, na ktoré si pamätať nemôže. Potrebuje pomoc,  na to využíva rozhovory so svojim druhým „JA“, ktoré mu zrejme neslúži najlepšie. Raz sa správa, ako slušný muž, hoci trochu neistý, inokedy priam desivo, démonicky – ako netvor.

Verte, neverte, na pomoc si neváha privolať živých ani mŕtvych. Vedie s nimi chaotický rozhovor, tak ako chaoticky žije. Keď je v úzkych, nervózne si šúcha ruky a strúha grimasy. Tvár sa mu bolestne pretiahne. Cítiť z nej nádych sarkazmu a irónie. Jeho správanie vystihuje stav, keď človeka „bolí duša“.

Jakub má problém s procesmi myslenia, halucináciami, bludnými predstavami…, do akej miery bol chorý  a do akej zlý človek vie iba Boh.

Už dávno pred narodením sa Jakubova DUŠA preháňala oblohou a na Zem vysielala lúče zla. Vedela to aj tetka Paulína, vždy mu bola nablízku, aj potom, čo sa odobrala na „druhý svet“. Mali nevyrovnané účty. Bola bylinkárka, to nepopierala, ale čiernu mágiu nikdy nepriznala. Reči, ktoré Jakub šíril, ubližovali jej i jej rodine. Pripomenula sa mu obyčajne vtedy, keď to najmenej čakal. Najčastejšie sa objavila, keď bol spln mesiaca, a každý rok v deň po Svätojánskej noci – na jeho narodeniny. Pre Jakuba to bola výzva a zároveň trauma. Trochu adrenalínu a zároveň stav blížiacej sa depresie. Jeho emócie boli vtedy značne chaotické. Nebol si istý sám sebou. Myšlienky boli nutkavé, až desivé. Obával sa, aby nevykonal niečo, čo by za iných okolnosti nikdy neurobil.

Ďalším spoločníkom „z druhého sveta“ mu bol brat Tomáško. Tiež ho vedel potrápiť. „Otrávil si moje srdce, zaujal si moje miesto. Ukradol si mi rodičov,“ šepkal mu do ucha. Tomáškove slova sa v Jakubovej hlave ozývali, ako melódia z obohratej platne. Dlho, chrapľavo a najmä neznesiteľne.

„Keď si taký múdry, prečo som si vybral rodičov a nie meno?“ Zašepkal ľútostivo. Tomáš vedel, že sa Jakub hnevá, keď mu hovoria Kubo.

„Tvoje meno ťa vystihuje viac než si myslíš. Jakub – ten čo nesie plameň. Páliš všetko za sebou i pred sebou. A čo ďalšia symbolika? Náhradník! Vari si ma nenahradil? Využil si moju chorobu, donútil si ma prenechať ti právo prvorodeného!“

Vtedy sa ochotne pridala aj tetka Paulína: „Vytlačil si ho, vytlačil, vytlačil…!“ Jej slova zneli škrekľavo, čo Jakuba utvrdzovalo v jeho bludnom presvedčení. Nemohol inak, a tak jej pripomenul starú pesničku:

„Striga si, stará striga, nezaprieš sa…!“ Opäť boli v sebe… Jakubovi sa pred očami mihali obrázky zo života ako v panoramatickom kine. Na chvíľu bol opäť malým chlapcom. Ťažko kráčal po kamenných schodoch, tepláky mal plné jabĺk. Vždy tak robil, hoci komora bola plná, ale on ich chcel iba pre seba. Celkom zreteľne počul svoj hlas: „Nikdy nič nikomu, iba sebe samému!“ Už ako malý chlapec bol veľmi lakomý.

Strach, že stratí matku prišiel potom, ako sa narodil Michal – jednoducho dobrý chlapec. Nenávidel ho za to, že sa narodil, i pre jeho meno. Michal sa stal miláčikom rodiny, bol milý, poslušný, ochotný pomáhať, na chalana až príliš vzorný. Jakub nemohol dovoliť, aby sa dostal na druhú koľaj, najmä potom, keď rodičia začali stavať dom. Bál sa, že raz bude patriť Michalovi. Prežíval stavy, ktoré ho vyvádzali z miery. Vtedy sa zaťal a hneval sa na celý svet. Chvíľami dokonca prestal jesť. Nedal na rady, hoci vedel, že od hladu môže človek ochorieť i zošalieť.

Jakub išiel životom po svojom, nie najsprávnejšou cestou. Aj preto ho neustále zmáhal strach, úzkosť, beznádej. Depresiu striedala melanchólia. Ak niekto vedel Jakuba ovplyvniť, tak to bol jeho otec, ale ten už nebol. Pominula jedna prekážka, ale strach, že príde o matkinu lásku ostal. Vo svojej zlobe sa zdokonaľoval, čím ďalej tým viac. Stal sa majstrom pretvárky a intríg. Nežil, neužíval si, iba stále niečo zlé vymýšľal a potom čakal, čo povedia ľudia. Ale aj čakanie ho začalo po čase unavovať, aj radosť z toho, čo vyparatil bratovi ho prestala tešiť. Naopak zloba, ktorú rozsieval, ho začala desiť. Mal obdobia, kedy sa uzavrel do seba.

„Jakub, na čo myslíš?“ opatrne sa mu prihovorila matka.

„Hrom do toho!“ Zahrešil a hodil rukou.

„Nemyslím, nechcem na nič myslieť!“

Oči sú zrkadlom duše, nedokázal zakryť svoje rozpoloženie, a matka vedela, že vtedy nemá zmysel klásť ďalšie otázky.

„Je to môj syn, aj s chybami. Má len mňa,“ tíško ospravedlňovala synovo správanie, a tak trochu aj svoje. Nič neurobila preto, aby sa zmenil. Naopak necháva sa Jakubom manipulovať. S odstupom času už ani sama nevedela, čo je pravda a čo lož. Jakub to s ňou vedel, a ona mu nedokázala odolať.

Matka už nevládze. Chorľavie. O chvíľu jej pribudne ôsmy krížik. Trápi sa čo bude so synom. Dom na úbočou postavili s mužom, ale Jakub naň nepriložil ruku a Michalovi pod rôznymi zámienkami nedovolil prístup do rodičovského domu, nie to ešte niečo opraviť. Dom poznačený zubom času zrejme doslúži.

Jakub nemá nikoho, zostali mu iba jeho démoni – zlosť, zloba a súženie. Neuvedomuje si, že žije v začarovanom kruhu, kde roky utekajú, ale dni sa vlečú. Zloba, ktorá ním lomcuje sa šíri do okolia ako nebezpečný vírus. Iba matka vydržala, ostatní ľudia sa mu vyhýbajú.

Dnes matka odišla. Navždy. Volal, kričal, rúhal sa… Nič nezmení, ostal opustený, ako kôl v plote. Chcel ovplyvniť život súrodencov, ale život ovplyvnil jeho. Napriek neustálej snahe vlastniť, mať lásku matky, láska mu v živote chýbala zo všetkého najviac. Nepoznal ten krásny cit, nikdy naozaj nemiloval.

Dom nad úbočou je zahalený tmavým, temný oblakom, presne takým, aká je Jakubova duša. „Som netvor, sám si za to môžem!“ šomral a pritom si uvedomoval, že väzenie v dome nad úbočou si vybral dobrovoľne. Veľa razy mal príležitosť zmeniť sa. Zrušiť „kliatbu“ ako v rozprávke…

Zrazu sa zarazil, možno sa zľakol vlastných myšlienok, možno pominulo jeho bludné opojenie, lebo na chvíľu začal uvažovať celkom triezvo. Občas to tak mal.

„To, že sa život skladá z maličkostí som ignoroval. Keby som bol na to myslel všetko mohlo byť inak.“

Veru mohlo. Mohlo to byť inak, všetci sme si strojcom svojho šťastia.

Vzdelávanie dospelých – učíme sa celý život. Apropo, platí to aj pre členov klubov dôchodcov?

19.11.2024

Všetci sa musíme občas niečo naučiť, nezáleží na veku. Vzdelávanie rozhodne nekončí ukončením školského vzdelania. Nakoniec, časom prídeme na to, že nie všetky vedomosti získame iba v škole. Lekári, zdravotné sestry a ďalší zdravotnícki pracovníci, už dávnom predtým než oficiálne vznikla potreba celoživotného vzdelania si povinne (zákon o zdrav. [...]

Rizika umelej inteligencie (Al)

16.11.2024

Ak si prečítame, že „Umelá inteligencia napodobňuje ľudské myslenie a informácie spracúva rýchlejšie a presnejšie…“, môžeme nadobudnúť pocit výnimočnosti rôznych udalosti a doby. Napriek tomu chcem pripomenúť fenomén, dnes už z legendárneho filmu Pelíšky (1999), ktorý hovorí v tom zmysle, že nemôžeme veriť všetkému, čo vidíme [...]

Karlova Studánka – rozprávkové kúpele

12.11.2024

Moderné a zároveň starobylé kúpele obklopené prekrásnou prírodou. Ojedinele a úžasne prebudované. Kúpele, ktoré dýchajú históriou a zároveň poskytujú nadštandardné služby. Karlova Studánka je obec v ČR, v Moravskosliezskom kraji, v okrese Bruntál. Rozlohou je najmenšou českou obcou, ktorá si získava turistov podhorskou [...]

Msta-S, ruská húfnica, kanón, streľba, bombardovanie, vojna na Ukrajine

Hrabko: Na dianí na Ukrajine sa nič nezmení, kým do toho nevstúpi Trump

23.11.2024 08:26

Pribúdajú politické signály, že by sa mohli začať rokovania o zastavení bojov na Ukrajine. Reálne to však bude až s Trumpom, povedal publicista.

Libanon, Bejrút

Izraelský úder otriasol Bejrútom, na mieste zničenej budovy sú mŕtvi a ranení

23.11.2024 08:05

Niekoľko mŕtvych a ranených si v sobotu skoro ráno vyžiadal izraelský vzdušný úder na obytný dom v centrálnej časti Bejrútu.

Roberta Metsolová

Šéfka europarlamentu Metsolová sa obáva nemeckých volieb, hovorí o populistoch: Koho zvolia sklamaní občania?

23.11.2024 07:50

Metsolová apelovala na proeurópske a proukrajinské strany v Nemecku, aby pred voľbami spojili svoje sily.

vojna na Ukrajine, Bachmut, Da Vinci, Dmytro Kocjubaljo

ONLINE: Rýchlo a zbesilo. Ruská raketa Orešnik doletela k Dnipru za 15 minút rýchlosťou 13-tisíc km/h

23.11.2024 07:15, aktualizované: 08:57

Nová ruská raketa, ktorú Rusko použilo pri útoku na Dnipro, mala šesť hlavíc, každá ešte šesť kusov submunície.

anina

Svet robí cestu ľuďom, ktorí vedia kam idú. (Ralph Waldo Emerson)

Štatistiky blogu

Počet článkov: 148
Celková čítanosť: 282710x
Priemerná čítanosť článkov: 1910x

Autor blogu