ANINA – PRÍBEHY, GLOSY, NÁZORY…

Všetci sa musíme občas niečo naučiť, nezáleží na veku. Vzdelávanie rozhodne nekončí ukončením školského vzdelania. Nakoniec, časom prídeme na to, že nie všetky vedomosti získame iba v škole.

Lekári, zdravotné sestry a ďalší zdravotnícki pracovníci, už dávnom predtým než oficiálne vznikla potreba celoživotného vzdelania si povinne (zákon o zdrav. pracovníkoch) a neustále doplňovali vedomosti. Vyžadovali si to rýchlo sa meniace poznatky z medicíny a následne aj ošetrovateľských postupov, ktoré prichádzali do praxe. Naozaj, stačilo byť 6-mesiacov na MD a veľa vecí sa zmenilo. Zrejme, to nebolo iba v zdravotníctve, dotkla som sa toho, čo dôverne poznám. Dnes je takým celoživotným potrebám vzdelávania vystavených veľa ďalších a ďalších profesii.

V minulosti síce existovali SOŠ a možnosť získať nadstavbové štúdiu zamerané na vzdelávanie dospelých. Doba pokročila a študijný odbor andragogika sa podľa sústavy študijný  odborov vydaných Ministerstvom školstva SR študuje na VŠ, v prvom, druhom i treťom stupni. To by mali byť odborníci, ktorí pôsobia v celoživotnom vzdelávaní, najmä vo vzdelávaní dospelých. Potvrdzuje to aj slovenské príslovie: „Aký učiteľ, taká škola.“

Rovnako je to i s Univerzitami tretieho veku, ako špeciálnou formou vzdelávania seniorov, ktorá ponúka štúdium v najrôznejších odboroch humanitných, spoločenských, technických a prírodovedných vied takmer na všetkých  slovenských univerzitách.

UTV pri TU vo Zvolene vznikla v roku 1996, odčlením sa od UTV UMB Banská Bystrica. Poskytuje vzdelávanie seniorom zo Zvolena, bližšieho i vzdialenejšieho okolia, už bezmála 30 rokov. Okrem výborných manažérov  je dôležitý aj lektorský zbor.

Vrátim sa na začiatok môjho príspevku. Naozaj platí, že sa  učíme celý život?

Nemyslím si, že je to  túžba všetkých ľudí. Už dlhšiu dobu som mimo aktívneho života. Viac-menej sa pohybujem medzi nami skôr narodenými, a tam to často neplatí. Zmienim sa o kluboch dôchodcov, či denných centrách, čo je rovnocenné združenie dôchodcov podľa stanoviska zriaďovateľa – MsÚ, OcÚ i stanoviska JDS.

Iste, ústretové gesto samospráv vytvoriť priestory, hradiť náklady (odmeny pre správcu klubu dôchodcov, náklady na energie, či iné finančné podpory) slúži ku cti samosprávam. Iba sa obávam, či sa to niekedy neminie účinku. Obávam sa, či si samosprávy robia dôslednú štatistiku využívania klubov. Aké aktivity kluby vykazujú, okrem iného i vzdelávacie, či pribúdajú noví dôchodcovia, ktorí aktuálne dovŕšili dôchodkový vek, resp. iba v krátkej dobe odišli z aktívneho pracovného života, a aká je súčasná veková štruktúra členov klubov dôchodcov.

Nechcem sa nikoho dotknúť, ale zároveň nedá mi nespomenúť, že by si zriaďovatelia klubov dôchodcov mali uvedomiť, že ľudia, ktorí dnes odchádzajú do dôchodku majú inú mentalitu, diametrálne sa líšia od dôchodcov, ktorý tento status získali pred 20-30 rokmi. „Novodobí dôchodcovia“ sa nehlásia  v kluboch dôchodcov, nerozširujú členskú základňu. Ak áno, tak veľmi zriedka. Mne osobne by sa páčila myšlienka „Spoločného klubu dôchodcov“ v meste, v obcii. Využíval by sa počas celého týždňa, nie 1 – 2 dni v týždni. Dobrý manažér by určite prispel aj k ich zmysluplnému využívaniu. 

Nič nie je biele ani čierne. Tam, kde kluby plnia svoj účel, tam by som nič nenamietala. Iba sa zamýšľam prečo sú medzi nami ľudia, často organizovaní v kluboch dôchodcov, či denných centrách, ktorí:

• nevedia  prijať, ani napísať  SMS
• nevedia prijať, ani odoslať MMS
• nevedia komunikovať prostredníctvom e-mailov
• nevedia si  na internete vyhľadať nové informácie
• nemajú záujem o prednášky podporujúce zdravie, tréning pamäte a rôzne kreatívne činnosti obohacujúce ich život
• žiaľ u podstatnej časti členov ich záujmy začínajú a končia návštevou klubu s cieľom zahrať si karty a podebatovať si (možno aj poohovárať). Nič proti spoločenským hrám, ani rozhovorom, ale všetko s mierou.

A čo ma prekvapuje najviac? Ich nevedomosť ich netrápi, spokojní sú so sebou. Najčastejšie reagujú: „ja to nepotrebujem, ja to nechcem“. Podľa mňa to nie je pravda. Nie sú ochotní vzdelávať sa, prijímať nové informácie. Neveria si? Toto všetko sa potom podpisuje na zmysluplnú činnosť v kluboch dôchodcov.

Podľa môjho názoru má „maslo na hlave“ aj Jednota dôchodcov na Slovensku, ktorá združuje občanov staršieho veku – dôchodcov. Jednak tým, že  často ide o totožné združenie seniorov. Rovnakí ľudia, iba platia 2x členské a rovnaké akcie si  na konci roka vykazuje jedna aj druhá organizácia – spravidla vykazujú 2x to isté.

Rok, čo rok, takmer v rovnakom čase sa opakujú tie isté akcie, chýba im inovácia a kreativita. Niektoré akcie na úrovni okresu, či kraja by mohli byť spojené napr. kultúrnym programom mladých ľudí, začínajúcich umelcov – študentov ZUŠ, konzervatórii, ktorí by prezentovali svoju tvorbu a zároveň by to mohla by pekná akcia, ktorá spája generácie. Ibaže kritika sa nenosí, skúsiť môžeme, ale na vlastné riziko.

Bola by som nespravodlivá, keby som nespomenula seniorov, ktorí zmysluplne využívajú svoj čas individuálne alebo v rôznych organizovaných skupinách, aj mimo klubov dôchodcov, denných centier, či v iných komunitách bez ohľadu na  svoj vek.

Moje poučenie, ktoré vyplýva zo snahy byť nápomocná, poskytnúť pomoc, poradiť:

• Nemôžeme pomôcť niekomu, kto nechce, aby sme mu pomohli. Kto o našu pomoc nestojí.
• Bez ohľadu na to, ako veľmi by sme sa chceli  pomôcť, za nikoho nemôžeme prácu vykonať. Naopak musíme si dávať pozor, aby sme sa v procese poskytovania pomoci nestratili. 
• Pomáhajme ľuďom, ale chráňme si svoje zdravie.

Poteším sa, ak som niekoho motivovala napríklad k štúdiu na UTV a tiež dúfam, že som svojim názorom nikoho nerozhnevala. Už som raz taká, nedbám veľmi na takého rady: „Keď si nechceš hubu spáliť, musíš mlčať alebo chváliť“.

Verím, že skôr, ako sa niekto na mňa nahnevá, podrobí ma kritike, že si uvedomí  nasledovné silné slová:

„Trpezlivosť a čas urobia viac ako hnev a sila.“  

Jean De La Fontain