ANINA – PRÍBEHY, GLOSY, NÁZORY…

Možno poznáte prekáračky, ktoré sú  skôr vtipne ako vážne. „Mám ťa rada ako koza nôž. Milujem ťa ako zajačik kapustičku alebo Mám ťa rád ako pes mačku.“ Hovorí sa, že psy a mačky sú si  úhlavnými nepriateľmi. Ibaže, to nie je pravda!

     Zvieratá po našom boku sú naši neodmysliteľní priatelia. Život s nimi sa stáva krajší a veselší. Zatvorím oči a vidím dom a dvor u dedka, ktorý je plný zvierat. Spomínam na psíka BURKA a na jeho úhlavného nepriateľa KOHÚTA.

  BURKO, kto mu dal také meno? To si už nikto nepamätá. Zrejme  ho tak volali preto, lebo sa veľmi bál búrky. Keď pršalo, hrmelo, blýskalo sa bol by sa schoval aj do najmenšej diery. Mal jednu takú obľúbenú pod drevom, ktoré mali starí rodičia nachystané na zimu.

    Skrýša dôverne známa, ešte z doby, keď bol BURKO šteniatko. Motal sa po dvore, kde žila CILKA – mačička, sliepky a kohút. Sem-tam prešli dvorom kozy, ovce a baran. Ibaže, práve kohút bol ten, čo BURKA na dvor neprijal.

      Keď ho dedko priniesol, ako šteniatko dostal novú búdu. Malý psík sa pomaly udomácnil, osmelil a vykračoval si dvorom až, kým ho nezbadal  kohút. A ten poďme do neho! Ďobal a ďobal, kde zachytil. Kohút bol vytrvalý, nedal sa ľahko zahnať. Darmo ho dedko okrikoval, darmo zaháňal. BURKO mal jediné východisko, schovať sa pod drevo.  

      Ako psík rástol, silnel, tak sa  pomer síl začal meniť. Keď stará mama zakričala „BURKO, kohútik!“ Viac nebolo treba. Vyštartoval po kohútovi a ten rozprestrel krídla a poďme cez plot. Raz letel, tak nešťastne, že sa  napichol na plot. Dedko potom dlho nemal kohúta.

    Dnes s odstupom času si uvedomujem, že život na vidieku bol a ostal v mojich spomienkach takmer ako umelecké dielo. Život naplnený aktivitou, pohybom a tvorivosťou. Neviem, kedy nastal zlom, kedy sme sa začali vzďaľovať prírode.

     Preto chápem a podporujem návrat tých programov, ktoré siahajú k takým zdrojom zdravia, ktoré poskytuje príroda. Jedným takým programom je aj AMINOTERAPIA. Využíva pozitívne pôsobenie zvieraťa na naše emocionálne i fyzické zdravie. Známa je najmä:

hipoterapia – terapia s použitím koní

canisterapia – terapia s použitím psov

felinoterapia – terapia s použitím mačiek.

      V odborných kruhoch (lekári, klinickí psychológovia) sa hovorí, že u chorých ľudí sa prostredníctvom hladenia zvierat, verbálnou i neverbálnou komunikáciou so zvieraťom urýchľuje rekonvalescencia.

     Po 89 – roku  som sa zúčastnila odbornej stáže vo Švajčiarsku, v Dübendorfe zameranej na dlhodobú starostlivosť o chorých. Okrem iného tam bol i denný stacionár, kde boli zvieratá súčasťou života klientov. Niektoré mačičky žili v zariadení a niektoré putovali medzi domom klienta a denným stacionárom, prichádzali a odchádzali s klientom. Vedenie stacionára to akceptovalo, zvieratá boli pod kontrolou veterinára. Preto sa prihováram, ak je to len trochu možné  za návrat k prírode a k zvieratám.

Na záver ešte jedna myšlienka na zamyslenie, ktorú vyslovila Adriana Matysová:

„Som presvedčená, že zvieratá sú najlepšími učiteľmi.“