Príbeh, či historka? Už samotné slovo „príbeh, historka“ nás nabáda zbystriť pozornosť. Príbehy priťahujú našu pozornosť…
Okrem samotného príbehu, historky je dôležitý aj rozprávač. On vdýchne dušu príbehu. Príbeh môže byť inšpiratívny, motivačný, ale rovnako môže byť odstrašujúci. V každom prípade môže byť poučný, či už v sebe nesie pozitívny alebo negatívny náboj. Môžeme sa naučiť niečo nové, dobré a správne, alebo nám príbeh pomôže vyhnúť sa prípadným chybám.
Ja osobne rada čítam príbehy, rada píšem príbehy, najmä odpozorované, ale nebránim sa ani prežitým, ak majú splniť svoj účel. Určite nie som sama, s takou ambíciou nás je nesmierne veľa.
Môžete a nemusíte so mnou súhlasiť. Často ma prekvapujeme diskusia k príbehom. Ak niekto príde s príbehom a diskusia sa točí o tom, ako mal hrdina/hrdinovia konať, čo mali urobiť, tak tomu nie veľmi rozumiem. Môže to byť prianie niektorých diskutujúcich, ale výsledok aj, tak neovplyvnia. Čo sa stalo, stalo sa…
Toto poznanie bolo pre mňa podnetom, že som svoju pozornosť zamerala na rozprávačov. Rozprávača, vnímam v prvom rade, ako sprostredkovateľa medzi tým, kto príbeh zažil, napríklad: priateľ/priateľka, kolega/kolegyňa, sused/susedka, či náhodný cestujúci/ cestujúca a medzi príbehom – čo sa stalo. Rozprávača považujem za nositeľa príbehu. Môže sa s príbehom stotožniť (s konaním, s názormi, s morálkou ľudí), ktorí tvoria jadro príbehu, ale tiež nemusí. Príbeh iba reprodukuje. Rozprávač môže byť aj autorom príbehu, ktorý reálne neexistuje, nezodpovedá skutočnosti.
Mne osobne je sympatický rozprávač, ktorý dobre pozná príbeh – svet postáv z vonku i z vnútra. Všetko vie, všetko videl a všetko počul. Vytvára ilúziu, ako by sme boli súčasťou príbehu. Podobný postoj zaujíma rozprávač – prostredníctvom, ktorého sa čitateľ zoznamuje s postavami príbehu (opisom), ibaže tento rozprávač nekomentuje vnútorné prežívanie postáv príbehu. Mne osobne to tam chýba. Ibaže na druhej strane dáva čitateľovi priestor dotvárať si príbeh – rozprávač sa snaží byť zážitkový. V tomto prípade by som komentár k príbehu akceptovala, dokonca by sa žiadal. Ibaže takých situácii asi nebude veľa.Ak je rozprávačom spisovateľ, literát, tak diskusia k príbehu nebude podľa mňa na mieste. V takom prípade to môže byť skôr recenzia, podobne, ako je to v takýchto prípadoch: odborný posudok vedeckého alebo umeleckého diela, jeho ocenenie, zhodnotenie.
Zaujímavým z môjho pohľadu je aj rozprávač, ktorý je jedným z postáv príbehu. Spravidla rozpráva svoj vlastný príbeh. Rozprávač odkrýva sám seba. Ibaže, odhaľovanie vlastnej duše nemusí byť vždy príjemné. Zaujímavým zdrojom príbehov môžu byť noci, aj sen môže byť inšpirujúci pre rozprávača. Moje sny sú často príbehmi, len si ich zapamätať.
Ešte viac než písanie príbehov ma zaujalo rozprávanie príbehov, keďže dnes je IN používať cudzie slová použijem ho aj ja – Storytelling. Rozprávač pracuje s farbou hlasu, s intonáciou, s gestikuláciou, čím sa príbeh stáva ešte zaujímavejší.
Osobitne sa prihováram za rozprávanie príbehov deťom. Najprirodzenejšia a najstaršia činnosť, ktorú dokonca možno považovať aj za umenie. Dnes sme na to akosi pozabudli, ale kedysi v rodinách existovali rodinní rozprávači. Takým bol aj môj starý otec, s krásnym fonetickým hlasom. Vyrástla som na príbehoch. Oceňujem pedagógov a rodičov, ktorí túto retro-činnosť oprášili a hovoria s deťmi aj cez príbehy. Príbehy nám môžu zlepši vzťahy v rodine, ale môžu pomôcť deťom, vnúčatám tvoriť vlastné projekty najskôr v škole a neskôr i vo svojej profesii. Hovorí sa, že príbehy povzbudzujú ľudí k činom, v prospech tejto myšlienky hovoria aj moje životné skúsenosti.
Úvahu o príbehoch a rozprávačov si dovolím ukončiť myšlienkou a zaželať príbehom písaným, i tým prerozprávaným, aby sa stali inšpirujúcim umením pre život.
„Život napodobňuje umenie oveľa viac, ako umenie napodobňuje život.“
Oscar Wilde
Celá debata | RSS tejto debaty