Edita bola v tridsiatich piatich rokoch života plná energie a s radosťou si užívala každú chvíľu. Neplatilo to o Ernestovi, jej manželovi, akoby strácal dych. Jednoducho Edite nestačil.
„Nie je, predsa taký starý!“ Sťažovala sa matke.
„Pätnásťročný vekový rozdiel nič neznamená. Muži v jeho veku chytajú druhý dych,“ povedala matka a rýchlo dodala: „Neželám ti to!“
Nebolo to vekom, jednoducho sa začal opúšťať. Zhodli sa na tom obidve a pritom si určite spomenuli, ako vznikol tento manželský zväzok. To matka trvala na tom, že sa má dcéra vydať za Ernesta. Spojila dvoch mladých ľudí, preto, že Ernest bol synom ich rodinných priateľov. Navyše jeho otec mal významné spoločenské postavenie, takú príležitosť si nemohla nechať ujsť. A možno v tom bolo aj čosi viac. To, že medzi Ernestovým otcom a jej matkou bol milenecký vzťah Edita pochopila oveľa, oveľa neskôr.
Edita bola na začiatku vzťahu zmätená, ale postupne si na Ernesta zvykala. Rodiny sa navštevovali, spoločné víkendy, sviatky i dovolenky. Keď Edita ostala tehotná bolo rozhodnuté – svadba bola na spadnutie. Obidve rodiny začali s intenzívnou prípravou. Všetko muselo byť naj…naj… naj… Svadobné šaty a doplnky z Viedne.
Organizáciu svadobnej hostiny zverili najprestížnejšej agentúre. Ibaže mladí sa netešili tak, ako sa to od nich očakávalo. Netešili sa vôbec. Ernest sa začal uzatvárať do seba a upadal do akéhosi podozrivého smútku. Edita krátko po svadbe porodila Alžbetku a o tri roky Julka. Ani radosť z deti neprebrala Ernesta z letargie. Žil si svoj život a Edita sa venovala výchove detí. Bola to daň za „zlatú klietku“.
Nič im nechýbalo, všetko hradil Ernestov otec a synáčik si maľoval, len tak pre potešenie. Edita sa utešovala, že sa to raz zmení, veľa významných umelcov sa prebíjalo životom podobne ako Ernest. Možno sa raz dočká slávy aj on.
Edita brala života tak, ako plynul. Nezamýšľala sa na tým ani nehľadala príležitosť na zmenu. Ako to už býva, príležitosť si našla ju v podobe Milana, ktorý mal sotva dvadsať rokov. Neubránila sa, zamilovala sa a zamilovanému človeku sa nedá radiť. A Ernest? Nevidel, či nechcel vidieť? Možno tak trochu jedno i druhé. Keď návštevy Milana prenikli na verejnosť a začalo sa čosi pošuškávať o nerovnom vzťahu, jediná možnosť, ako si zachovať výhody „zlatej klietky“ bolo, vyhlásiť Milana za milenca Alžbetky – Editinej dcéry.
História sa zopakovala. Aj Alžbetka sa vydala, lebo to chcela matka. Vlastne v tom čase už vedela, že s Milanom nespáva len ona, ale aj jej matka. Ibaže to ona čakala jeho dieťa… Krátko po svadbe spoločnú domácnosť opustila. Nový domov našla v Londýne, časom aj nového partnera. Keďže manželstvo bolo viac než formálne rozvod bol bez problémov. A Milan? Striedal partnerky jednu za druhou a na Alžbetku a jej matku už dávno zabudol. Nikto z nich neprežil naozajstné šťastie, iba preto, že si ho budovali na klamstve.
Zamyslenie na záver:
Úprimnosť prináša pocit bezpečia, klamstvo ho potláča.
Poznámka: podobnosť je čisto náhodná