Neviem prečo, ale pri pohľade na dcéru mi zablikala kontrolka, ktorá ma ešte nikdy nesklamala. Moja dcéra je zamilovaná, ale Petra sa to evidentne netýka. Jana ho akceptovala a podriaďovala sa jeho názorom. To, čo povedal, bolo viac než sväté. Ibaže zaľúbená už dávno nie je. Chýbala jej v očiach povestná iskra, akú som dnes zachytila. Pochopila som, že dcéra je tajne zaľúbená.Tušila som, že sa mi bojí zdôveriť.
Jana nastúpila po vysokej škole do poisťovne. Práca s ľuďmi ju bavila, navyše mohla využiť vzdelanie, čo sa v dnešnej dobe vždy nepodarí. Na pracovisku našla aj svoju veľkú lásku – Petra. Vzdelaný, ambiciózny mladý muž so sľubnou kariérou. Všetci ho považovali za nástupcu riaditeľa pobočky, ktorého v krátkej dobe čakalo povýšenie.
Nebola som proti, Petra som považovala za dobrú partiu pre svoju dcéru. Nemal chybu. Ibaže postupom času sa Peter stával aj na môj vkus príliš racionálny. Mal všetko do podrobnosti naplánované. Kariéru, cestovanie, bývanie i manželstvo. Vždy bolo potrebné na niečom usilovne pracovať. Nechápala som to, nič im, predsa nechýbalo. Kariérny postup mal na dosah. Byt, síce po babičke, ale krásne prerobený. Dovolenka dva razy do roka a nie hocijaká – exotické krajiny, o ktorých sme my s manželom mohli iba snívať. Predsa sme boli šťastnejší než Jana s Petrom.
„Ešte vila, až potom svadba a deti,“ ubezpečoval Janu. Čím častejšie to hovoril, tým viac sa Jane sen o rodine vzďaľoval, ale ešte stále robila to, čo chcel. Milovala ho.
Dnes som tomu akosi prestala veriť. Cítila som, že sa s Janou niečo deje. „Ak budeš chcieť môžeme sa porozprávať.“ Navrhla som a podala dcére „barličku“. Nechytila sa. Tak som je na rovinu povedala: „Myslím, že si zamilovaná.“ Ibaže nie do Petra. Začervenala sa.
„Mami, uhádla si ako vždy! Igora som stretla na teambuildingu. Zamilovala som sa, ibaže to nedokážem povedať Petrovi.“ Neviem či som mala Janu ľutovať alebo jej vyčítať. Nepatrí sa mať súbežne dva vzťahy. Nebolo to na moju povahu ani v súlade s mojimi zásadami. Ibaže mohol za to čiastočne aj Peter, všetko mu bolo prednejšie, len na Janu mal stále menej času.
Vedela som, že Jana má výčitky svedomia napriek tomu, že ju Peter vynecháva zo svojich plánov. Rieši projektovú dokumentáciu domu, nábytok, bazén… Ona len prikyvuje. Vždy bolo tak, ako povedal on, obidve sme to vedeli.
„Mami, viem, nie je to správne, ale nedokážem sa s Petrom rozísť.“ Jana potrebovala pomôcť, kdesi z jej vnútra vychádzalo: may day, may day, may day…
Uchýlila som sa k tomu, čo nezvyknem robiť. Šťastie mojej dcéry – vzťah s Igorom som zverila najväčšej klebetnici. Tá nepovie, len to čo nevie. A tak sa stalo. Už večer volal Peter, dozvedel sa o Igorovi. Dcére oznámil, že ich vzťah končí. Jana zbledla, telefón je vypadol z ruky.
Vtedy ma napadlo: „Bože, čo som to urobila!“ Jana možno Petra miluje. Uľavilo sa mi, keď povedala: „Mami, on ma nechal, on to ukončil! Zbláznim sa od radosti!“
Trochu som tomu pomohla, ale nikdy som sa nepriznala. Jana bola šťastná, to mi stačilo. Igor ju po roku známosti požiadal o ruku a o ďalší rok som sa stala babkou. Bývajú iba v trojizbovom byte, ale sú šťastní.
Zamyslenie:
Uspokojovanie duševných potrieb prináša šťastie, čo sa nie vždy dá povedať o materiálnom blahobyte.
Poznámka: príbeh Jany som rozpovedala slovami jej matky, ktorá prežívala rozporuplné pocity, pretože zasiahla do života dospelej dcéry bez jej vedomia. Nakoniec všetko dobre dopadlo. No, nemusí sa stať, tak vždy. Radiť treba opatrne a zasahovať do vzťahu? Radšej sa tomu vyhnúť aj v prípade vlastného dieťaťa.