Keď prišla Zuzka na vysokú školu všetkým bolo jasné, že ide o šikovnú babu. Prvý semester zvládla vynikajúco a pritom stíhala brigády. Myslela na rodičov a na dvoch mladších súrodencov. Zarobila celkom slušne, ibaže prostredie nebolo najvhodnejšie. Práca za barovým pultom do neskorých nočných hodín prináša veľa pokušenia.
Jednu letnú noc, keď práve skončila náročnú službu, čakal na ňu Peter. Nevedela o ňom veľa. Iba, že je študent z vyššieho ročníka sociológie. Stretávali sa v menze. Zuzka sa mu páčila. Cítila to. Aj on ju zaujal. Teplá letná noc, ako stvorená posedieť si parku na lavičke a prehodiť pár slov.
Ten večer jej Peter ponúkol marihuanovú cigaretu. „Daj si, budeš mať lepšiu náladu,“ posmeľoval ju.
„Ja a drogy! To nemyslíš vážne!“ Rezolútne odmietla jeho návrh a ešte dodala: „Nikdy!“
„To nie je droga,“ povedal. „To je len tráva.“ Ten večer Zuzka odolala, ale neodolala tomu, aby sa s Petrom stretávala. Nakoniec neodolala ani tej cigaretke.
Pri ďalšom pokuse, keď jej Peter ponúkal cigaretu povedala s určitou dávkou sebaistoty: „Iba jeden ťah.“ Peter sa ujal iniciatívy a hneď jej poskytoval inštrukcie.
„Potiahneš dym do pľúc, zadržíš dych a potom vydýchneš.“ Keď Zuzka vydýchla dym pripadala si ako opitá. V eufórii asi nevedela, čo robí, inak by nežiadala: „Daj mi ešte!“
Po niekoľkých ďalších šlukoch pociťovala stále väčšiu eufóriu. Zapáčilo sa jej to. Ani netušila, ako a kedy prišla na privát. Ešte, že nasledujúci deň bola nedeľa.
Ďalšieho stretnutia s Petrom sa nemohla dočkať. S odstupom času nefajčila len v prítomnosti Petra a jeho priateľov, ale s marihuanovou cigaretou vítala každé ráno.
„To je fantastické,“ pochvaľovala si situáciu. Ibaže k opojeniu potrebovala stále viac. Vtedy jej to nepripadalo nebezpečné, práve naopak. „Pozrite sa koľko dokážem vyfajčiť,“ chválila sa bez výčitiek svedomia.
„A, čo závislosť, na to nemyslíš?“ Varovala ju kolegyňa z baru. Máličko sa zamyslela, ale vzápätí si spomenula na Petrove slova, ktoré sebaisto zopakovala: „Tráva nie je o nič viac návyková ako káva.“ Zuzka si ešte stále verila a dodala: „Keď budem chcieť prestanem!“
Matka cíti, keď sa niečo deje, nebolo tomu inak ani v prípade Zuzkinej mamy. Pri každej návšteve sa s obavou pýtala: „A čo skúšky?“
„Všetko je v poriadku,“ uisťovala Zuzana a predstierala pokoj. Vždy bola bezproblémové dieťa, prečo jej neveriť. Matka rýchlo zavrhla vtieravé myšlienky. V poriadku to, žiaľ, nebolo. V partii, do ktorej Zuzka zapadla sa nielen fajčila marihuana, ale sa aj pilo, a nie málo. V tej dobe jej už nezáležalo na nikom a na ničom. Prestala chodiť na prednášky, stratila energiu, motiváciu a upadla do apatie. Tešila sa len na ďalšiu dávku. Možno si to aj uvedomovala, lebo si v tom čase do denníčka zapísala:
„Tráva je ako víchor, kmáše ma z boka na bok. Strácam sa…“
Domov chodila čím ďalej, tým menej. Naučila sa všetky triky, ako zamaskovať svoj stav. Na červené oči používala očné kvapky, kloktala ústnou vodou a do vody si pridávala škoricu. Aj, keď dávky marihuany zvyšovala, nepostačovali. Začala experimentovať s LSD, kokaínom a amfetamínom. V tom čase bolo rodičom jasné, že sa ich dcéra pohybuje na šikmej ploche. Prerušila štúdium, len formálne, veď na prednášky už dávno nechodila a na naliehanie rodičov sa vrátila do rodného mesta. Napriek opatreniam, ktoré rodičia urobili, opäť si našla partiu s rovnakou „krvnou skupinou“ a topila sa v bahne. Domáce väzenie? Dospelej žene? Urobili to, ale opäť nepomohlo. Zlom nastal, keď sa raz po prehýrenej noci vracala s partiou domov. Išli autom. Napriek stavu, v akom sa Zuzka nachádzala, zo zadného sedadla zaregistrovala, že tachometer ukazoval stošesťdesiat. „Peter, brzdi!“ Kričala ako duchom zbavená. A on nie, že zabrzdil, ale ešte pridal, a z rýchlej jazdy sa tešil, ako malý chlapec, keď si púšťa autíčka po autodráhe. Zastavil ich až náraz do stromu. To bolo posledné na, čo si Zuzka pamätala.
Otupená alkoholom a drogami ani si nevšimla, že je poranená. Chcela pomáhať priateľom, ibaže tí už žiadnu pomoc nepotrebovali. Hroznú haváriu prežila iba ona.
„Nevedela som, že Peter pil,“ vedome klamala rodičom, keď ju navštívili na traumatologickom oddelení. Chceli jej veriť, ale nemohli. Matka ju chytila za ruku a povedala: „Nič nie je dôležitejšie iba to, že žiješ!“ Rodičia ju začali prísnejšie sledovať. Aj Zuzka urobila dôležité rozhodnutie, podrobila sa protidrogovej liečbe.
Ako tak sa dostala z havárie i zo závislosti, ale trvalo to len krátko. Pevná vôľa jej nevydržala. Najmä, keď ju vyhľadal Martin, spolužiak zo strednej. Najskôr to bolo celkom nevinne a potom s určitým cieľom. Experimentoval s drogami. Jedného dňa, keď bola Zuzka sama doma šnupali s Martinom kokaín. Strácala zábrany. Dohodli sa, že budú prežívať niečo ako „závod bielou divočinou.“
„Paráda…,“ tešila sa Zuzka novej príležitosti. Ibaže po chvíli sa rozklepala. Chcela to mať pod kontrolou, upokojiť sa. Ibaže, srdce jej išlo vyskočiť z hrudi. Hystericky začala kričať: „Zavolaj záchranku, potrebujem lekára!“ Martin vytočil číslo 112, dvere nechal pootvorené a zbabelo ušiel.
Keď matka zistila, že jej dcéra opäť zlyhala, že je na JIS-ke potom, čo sa predávkovala kokaínom zúfalo plakala, nevedela ako ďalej.
„Dostala si sa opäť na dno, ale máme ťa radi, už ťa nespustíme z očí,“ rázne povedal otec. A bolo rozhodnuté. Opäť pobyt v liečebni a v lete celý mesiac pri mori, dostali ju z dosahu Martina a jemu podobným. Keď sa Zuzka vrátila domov bola pevne rozhodnutá, že zmení svoj život. Nie vždy sa to podarí. Jej sa to našťastie podarilo.
Začala tam, kde pred tromi rokmi skončila. Vrátila sa na vysokú školu a doštudovala. Spomenula si na svoje začiatky, na veľkú snahu nielen študovať, ale aj zarábať a pomáhať rodine. Nakoniec paradoxne z rodinného rozpočtu išla veľká časť finančných prostriedkov práve na jej záchranu. Preto je teraz rad na nej.
Zahrávala sa s osudom. Autonehoda a užívanie drog sa podpísali pod jej zdravie napriek tomu hovorí:
„Mala som úžasné šťastie!“ a s pokorou a dodáva: „Skoro som prehrala život kvôli obláčiku sladkej vône dymu, tak málo chýbalo…“
„Teraz som úplne iný človek.“ Túto vetu použije Zuzka vždy, keď s niekým hovorí o kríze, ktorú prežila. Svoj životný príbeh rozpráva, tým ktorí nastúpili na rovnakú cestu ako kedysi ona. Pracuje v centre liečby drogovej závislosti. Svojim klientom sa snaží ukotviť myšlienku: Ján Vodňanského: „Neberte drogy, lebo si drogy zoberú vás.“
Zamyslenie na záver:
Drogy sa týkajú svojim spôsobom všetkých! Včasná pomoc je na mieste, pomôže predísť dlhodobým fyzickým i psychickým ťažkostiam.
Nezatvárajme oči!