Veľa ľudí má problém, že sa nechajú ľahko zahnať do kúta. A to aj vtedy, keď ich niekto osočuje neprávom. Až po chvíli im dôjde, ako mohli v danej situácii zareagovať. Ozvať sa. Niekto tomu hovorí, že im „odpoveď prišla až cestou dolu schodmi“. Žiaľ duchaplná odpoveď v tomto prípade máva zmeškanie.
Ak niekto na nás slovne zaútočí, spravidla nám to vyrazí dych. Hnev nám pretrhne akékoľvek rozumné myšlienky. Dostavia sa, ibaže naskočia až po niekoľkých minútach. Vtedy býva často neskoro. Hrozný pocit. „Ako, keď človek padne na nos,“ Tak to hodnotí Jozefína. Svoj názor podporila ďalšími myšlienkami: „Mne sa to nedarí, zrejme, preto lebo mám v sebe zakódované správanie, že každému chcem vyhovieť, nikoho nezraniť.“ Duchaplnosť: bystrosť, dôvtip. Pozor! Všetkého veľa škodí najmä, ak si niekto svoju bystrosť zamieňa za drzosť, tá môže neraz raniť.
Jozefínu najčastejšie dokázala vytočiť Iveta. Bola to baba nápadná, prehnane sebavedomá a dosť arogantná. Pozornosť pútala najmä šperkami a k svojej postave nápadným, až neestetickým k oblečením. To bola ona. Ona môže. Vždy, keď sa objavila kanceláriu zaplavila vôňa ťažkého, sladkého parfumu. Sebavedome prešla k svojmu stolu. Nikdy si pritom neodpustila zaútočiť na Jozefínu. Evidentne jej to robilo radosť. Keď sa v kolektíve hovorilo o vzťahoch, nezabudla Jozefíne šplechnúť do očí : „Keby som ja bola tvoj muž, už dávno si hodím slučku“ a pritom nemala na to najmenší dôvod. Problémy ako v každej inej rodine, ibaže Jozefína o nich hovorila. „Možno som nemala,“ priznala Jozefína sebakriticky.
„Čo je veľa, to je veľa,“ povedala Jozefína jedného dňa. Pohár trpezlivosti pretiekol. Začala trénovať odvahu, chcela byť pohotová, duchaplná, aj za cenu, že bude drzá. Veď aj Iveta bola skôr drzá ako duchaplná. Aspoň to, tak v tom čase vnímala.
Zvažovala, ako sa brániť a či sa vôbec brániť. Trénovala tak dobre, že časom duchaplne reagovala nielen na Ivetine útoky, ale tiež s nadhľadom komentovala trápne situácie, ktoré v kolektíve z času – načas vznikli, čím ich značne odľahčila. Veľa kolegov jej začalo byť vďačných. Svojimi komentármi vyvolávala nielen úsmev na tvári, ale si upevňovala aj sebavedomie.
Keď raz Iveta opäť zaútočila svojim obľúbeným: „Keby som ja bola tvoj muž, už dávno si hodím slučku.“ Jozefína si to už nenechala a zareagovala. Jej slová zneli pokojne, no rázne. „Už rozumiem, tak preto si bez partnera, všetci si stihli hodiť slučku.“ Iveta vyvalila svoje, aj tak veľké oči, a odpochodovala k svojmu stolu. Inokedy, keď sa Iveta navážala do Jozefíny nevydržala a od srdca jej povedala: „Nemusíš sa predvádzať, i tak všetci vieme, že si múdra ako ovládač na televízor.“Kolegyne mali, čo robiť, aby sa nezasmiali nahlas. Iveta pochopila, že v Jozefíne stratila svoj vďačný objekt a dala pokoj. Možno si uvedomila staré známe: „Dáš pokoj, máš pokoj“.
Jedno je pravda, že také a podobné Ivety vedia poriadne naštrbiť sebavedomie nejedného človeka. Jozefína, sa nedala a začala reagovať pohotovo. Nedá sa to popísať, to treba zažiť. Jozefínine bonmoty boli naozaj úžasné. Niekedy sa oplatí nabrať odvahu a k duchaplnosti pridať aj trochu drzosti.
Zamyslenie na záver:
Na hrubé vrece patrí hrubá záplata, len treba nabrať odvahu. Funguje to!