Stretnutie s Máriou je vždy zaujímavé. Poteší a pobaví svojimi takmer neuveriteľnými príbehmi. Dnes to bol príbeh o Slovanských bohoch. Veriť, neveriť? Pokúsim sa Máriin príbeh priblížiť tak, ak ho rozpovedala mne. Jej vlastnými slovami. Ak máte čas začítajte sa, za pointu to stojí.
Hovorí k vám Mária:
Denné svetlo intenzívne prenikalo do mojej mini pracovne. Malá miestnosť, ale okno, takmer na celú stenu. Na umývanie veľké, ale na presvetlenie priestoru ideálne. Pracovňu mám situovanú na juh. Pokiaľ svieti slniečko rolety majú robotu. Moje svetloplaché oči to ani inak nedovolia! Už od detstva mám problém prispôsobovať sa zmene svetla, našťastie nie je v tom žiadny zdravotný dôvod, tak to uzavreli lekári. Napriek tomu je to veľmi nepríjemné, obmedzujúce. Až v neskoré popoludnie si dovolím narušiť prítmie spôsobené roletami. Do pracovne potom vstúpi trochu miernejšieho, ale božského svetla, ktoré si dokážem dokonale užívať.
Pracovňa je zariadená nanajvýš prakticky. Nábytok je rustikálny, vyrobený na mieru. Veru už niečo pamätá. Nemenila by som, svedomie mi to nedovolí. Nevidím dôvod prečo by som mala prispievať do odpadu. Všetky skrinky majú drevené dvierka. Nemám rada otvorené poličky a na nich porozkladané „hltače prachu“. Iba jedna, jediná polička je otvorená, určená na zoraďovače. Ibaže ani tá už nie je využívaná ako kedysi. Papierové dokumenty som už dávno nahradila súbormi v PC, externým diskom a USB kľúčmi.
V pracovni sa zdržiavam, keď píšem, a to ma baví. Pohybové aktivity striedam s „písačkami“. Postačí mi celkom malý stolík zabudovaný priamo v stene, ktorý slúži na PC, pre súpravu stojanov na perá a na poznámkové bločky. Farebné bločky sem-tam ešte použijem. Na stolíku sa vždy objaví jedna dve knihy, ktoré má práve zaujali. Teraz je tam aktuálne kniha „Bohovia starých Slovanov“, autor Peter Weleslaw Kuzmičín. Najdôležitejším kusom nábytku je pohodlná ergonomicka stolička. Zdravé sedenie za počítačom je dôležité, na to ja dbám.
Moje kráľovstvo mini pracovne dopĺňa pohodlná „leňoška“. Keď cítim únavu doprajem si krátke zdriemnutie. Je niekoľko rôznych teórií spánku. Osobne sa domnievam, že potreba spánku je viac-menej úlohou organizmu. Organizmus si vyžiada kedy a koľko spánku potrebuje. Nepopieram, že uprednostňujem aj tzv. „mačací spánok“- 20 minútové zdriemnutie, najčastejšie okolo 15:00 hod. a potom som fit do neskorých nočných hodín.
V jedno popoludnie mi viečka oťaželi o niečo skôr. Oči ma pálili, únava ma premohla. Namierila som smerom k leňoške a pohodlne sa uložila. Neviem či som už spala, či bdela, ale všetko sa odohralo takto:
Na mieste, kde zvyčajne býva moja stolička k PC stál zlatý stolec. Na stolci sedela deva, zlatovlasá dievčina. Zrazu sa mi obraz z moje mini pracovne premiestnil, kdesi pre krásny palác. Cítila som sa ako v Raji.
Niekto neidentifikovateľný sa zohol k mojej leňoške, vlastne ku mne a šepkal mi do ucha: „To je DE VA NA,“ Z druhej strany som počula: „NA HROMNICE O HODINU VÍCE“. Niekto iný, trochu z diaľky slabým hlasom šepotal: „Na HROMNICE O DEN VÍCE.“ Vtedy som si uvedomila, že som zrejme v blízkosti slovanských bohov, o ktorých mi v detstve rozprávala teta Jolana z Lovosíc.Tete Jolane som dôverovala. Takmer všetky knihy som mala od nej, niektoré v slovenčine, iné v češtine. Rada som čítala.
Prebudila som sa a otočila na druhú stranu. Ibaže, už ako niekoľkokrát predtým, môj sen pokračoval. Možno to poznáte aj vy. Ja zvykne s rovnakým snom pokračovať aj trikrát počas jednej noci.
Zrejme sa opäť ponáram do sna, lebo vidím pred sebou iné kreslo. Kamenné. A v ňom mrzutý muž – starec so striebornou hlavou, medenou bradou a zlatými fúzami. Akosi mi to nepasovalo. Nemal by mať starec vlasy, bradu a fúzy strieborné – šedivé? V ruke mal niečo, ako kladivo a okolo neho sa metali blesky, ozývali sa hromy. Bože, veď je to PERÚN, po slovensky PAROM, HROMOVLÁDCA, boh bleskov, dažďa a búrok. A to predtým bola naozaj jeho dcéra DEVANA, bohyňa nebeského a denného svetla. Hromnice sú považované za jej sviatok, preto možno tá riekanka s Hromnicami.
Neviem či som bdela alebo ešte spala, ale celkom som sa prebral na vlastné slova: „Bodaj ťa Parom vzal!“ Naskočilo mi to naše slovenské alebo slovanské?
Hovorí sa, že čo sa babe chcelo to babe snilo. No, mňa ani náhodou netrápila DEVANA, ani PERÚN. Možno to má na svedomí kniha mojom stolíku Bohovia starých Slovanov.Chystám sa ju čítať. Už teraz očakávam, aké budú moje sny.
Niekto si píše denníčky, ja by som pokojne mohla písať „„nočníčky“. Prepáčte mi ten výraz, iné vhodnejšie slovo mi na moje inšpiratívne sny nenapadlo.
A mne zostáva iba dodať, že Maria je naozaj zaujímavá a vtipná baba. Verte, že by som si jej „nočníček“ rada prečítala.