Skôr, ako začnem s láskou spomínať na môjho dedka, nedá mi nepovedať. Keby bol dedkovi niekto povedal, že príde „korona doba“ v takejto podobe a s takouto úrovňou medziľudských vzťahov, tak mu povie, že sa „zrazil s koňom“. Prišla, doba a pribudlo hlavne tých, čo sa zrazili s koňom. Zlo, ktoré je medzi ľuďmi valcuje dobro, čo tam ešte ostalo. Naozaj si neviem vysvetliť, z ktorej chorej hlavy vyšla táto diskriminácia, delenie ľudí na „očkovaných“ a „neočkovaných“ a poskytovanie „bonusov“. Nie som ani na jednej strane, považujem rozhodnutie očkovať sa za osobnú vec. Vyzvedanie sa či si alebo nie si očkovaný/očkovaná považujem za netaktné. Nakoniec, čo tou informáciou urobí zvedavý človek v MHD. Iba prileje olej do ohňa. Vrátim sa radšej k môjmu drahému dedkovi.
Život, je naozaj dar! Treba ho vedieť žiť.
V súvislosti so slovom staroba a úcta, spomínam na môjho dedka. Možno si to neuvedomoval, ale žil tak, že „zostával stále mladým.“ Mladým bol najmä svojim duchom. Ako sám hovorieval: „Zostať mladým znamená mať otvorené srdce,“ a to on mal. Oči a uši mal pripravené pre všetko krásne, magické, čo prináša život a s láskou tomu učil aj nás. Zdrojom jeho múdrosti boli knihy, ktoré rád čítal. Dokázal si z nich vybrať, čo je pre život dobré a správne.
Nás, vnúčatá učil úcte, pracovitosti, čestnosti, vďačnosti a oddanosti. Oplatilo sa, semienko, ktoré zasial vyklíčilo a prostredníctvom nás aj v našich deťoch. Naučil nás, že život je veľký dar. Tiež nás učil tomu, že život nie je vždy férový. Prináša jeden problém za druhým, no nesmieme nariekať. Problém treba riešiť. „Aj bolesť a trápenie nás učia,“ povedal neraz, keď sme si „rozbili kolená“ a mal pravdu. Často pripomínal pravdu, ktorej sa držal aj o sám: „V živote nič nemusíme, ale môžeme veľa.“ Učil nás robiť správne rozhodnutia, také, ktoré nám uľahčovali a spríjemňovali život.
Sám nemal ľahký život. Ovdovel veľmi mladý, ako to už býva, deti postupne odchádzali z domu. Najstarší syn – môj otecko zostal v rodičovskom, a tak dedkov dom ostal plný života. Myslím, že on sám nepoznal slovo samota.
Dedko sa vedel tešiť z maličkostí aj keď ho sily opúšťali v jeho blízkosti nikdy nechýbal psík, mačička, ovečka a samozrejme včielky. Každému z nich sa dokázal milo prihovoriť. Nielen ľudia, ale aj zvieratá ho mali radi.
Nikdy som nepostrehla, že by dedko na niečo zabudol. Pamäť mal vynikajúcu a s pribúdajúcimi rokmi častejšie spomínal na dobu dávno minulú. Ako som povedala, nemal ľahký život, napriek tomu nikdy zo svojej minulosti nespomenul nič zlé. Spomínal len na to dobré a krásne, čo prežil. Často som mala pocit, že môj dedko je vlastne „rozprávkový deduško.“
Hovorí sa, že staroba je obdobím bilancovania. Neobišlo to ani jeho. Ale nikdy nezabudol dodať: „Možno mi v živote veľa vecí chýbalo, ale ešte je veľa toho, čo môžem prežiť.“ Povedal to tak ako to cítil, lebo vedel, že má vo svojich deťoch veľkú oporu.
Žiť v dvojgeneračnej rodine malo pre mňa veľký význam. Naučila som sa úcte k múdrosti našich predkov. Naučila som sa, že správny životný postoj je oveľa dôležitejší ako inteligencia, vzdelanie, talent alebo šťastie. Môžem povedať, že môj dedko svoju starobu prijal s pokorou a prežíval ju úžasne krásne.
POKRAČOVANIE NABUDÚCE.