Jeseň a prichádzajúca zima sú priam ideálnym obdobím na posedenie pri šálke čaju. Osviežujúca pikantná chuť a vôňa lahodného nápoja spríjemňovala aj stretnutie dvoch bývalých spolužiačok – Heleny a Zdenky. Čaj im prehrial telo a spomienky dušu.
„Čaj o piatej.“ Helena vyslovovala slovo po slove, ako by chcela preťať tabu, ktoré dlhé roky toto slovné spojenie sprevádzalo.
Druhá polovica 70. rokov 20. storočia – študentské roky Heleny a Zdenky. V- kluby, tzv. „Véčka“ a čaj o piatej očaril veľa mladých ľudí. Vznikali študentské lásky i dlhodobé vzťahy. Účasť vo vysokoškolskom klube bola kontrolovaná, vstup bol na index. Kto chcel, cestičku si našiel. Našla si ju aj Helena, hoci stredoškoláčka. „Krásna Helena“, tak ju volali. Uhrančivým pohľadom si otvorila každé dvere. Jej oči zrkadlili úžasné sebavedomie, ibaže vo svojej podstate to bola citlivá duša.
„Véčko“ – práve tam jej vstúpil do života Boris. Láska na prvý pohľad. Urobila pre neho všetko, ako sa hovorí, možné i nemožné. Hoci ju jeho spolužiaci varovali, nedala na rady. Nakoniec, ktorý zamilovaný človek dá na rady? A Borisovi to vyhovovalo. Helenina babka ho prijala na privát – lacný „babka hotel“ a k nemu rôzne dobroty – chutné večere, výborné koláče.
Helena zmaturovala. Borisovi chýbali do získania diplomu ešte tri roky. Nemohli žiť z podpory babky, preto sa vzdala svojho sna, nešla na vysokú školu. Zamestnala sa, aby sa postarala o obidvoch. Čo človek neurobí pre lásku? Borisovi to nesmierne vyhovovalo, priam na to čakal a samozrejme ničím neprispel. Chudák študent! Za celé obdobie, čo boli spolu, nedokázal Helenu predstaviť ani rodičom. Raz vraj ochoreli, inokedy odcestovali…
Zbytočne niekto Helene povedal, že má „na očiach závoj či vlčiu tmu“, radšej sa od takých ľudí „odstrihla“, než by bola pripustila nečestné Borisove úmysly. Bola šťastná, a to jej stačilo.
Tešila sa na Borisovu promóciu. Šetrila, aby kúpila dva poukazy do Bulharska. Helenin otec dohodol Borisovi výborné pracovné miesto. Ich trojročný vzťah mal byť ukončený svadbou. Helena sa tešila, že „vytrela zrak“ všetkým, čo veštili katastrofický scenár.
Deň promócie mal byť významným pre obidvoch, veď Helena mala konečne spoznať Borisových rodičov. V aule vysokej školy bolo ako v úli, študenti, rodinní príslušníci, iba jeho nebolo. Úporne ho hľadala, až napokon niekoho napadlo či má správny termín. Nemala! Deň súhlasil, hodina nie. Boris bol v prvej skupine a toto bola už tretia. Helena sa vypotácala z auly, sadla si na lavičku a usedavo sa rozplakala. Ešte, že tam nestihli prísť rodičia a babka. Muž, ktorého milovala bol už v tom čase v rýchliku, odchádzal na východ Slovenska. Neskôr sa dozvedela, že sa v poslednom ročníku vysokej školy oženil. Doma ho čakala tehotná manželka. Citlivá Helenina duša to neuniesla, stratila zmyslel života. Uzavrela sa, izolovala. Krásna Helena sa stratila.
Až dnes sa bývalé spolužiačky stretli, až dnes sa Zdenka dozvedela, čím si Helena prešla. Čas zahojí všetky rany, a tak Helena otvorene vyrozprávala svoj príbeh.
Nebolo to ľahké obdobie, ale prekonala ho. Nakoniec si splnila aj svoj sen – ukončila vysokú školu. Dnes učí na vysokej škole a prežíva s mladými ich študentské lásky. Nikomu neradí, zamilovaný človek, nedá na rady, a to ona dobre vie. Naše stretnutie nebolo celkom náhodné, pochopila som to až, keď ma oslovila: „Zdenka, chcela som Ti svoj príbeh rozpovedať, vlastne dopovedať. Neviem či som sa vtedy hnevala viac na teba alebo na seba. Hoci po rokoch, potrebovala som ťa stretnúť a povedať nahlas, že si mala si pravdu. Boris nebol muž môjho života.“
Silne sme sa objali a ja som ešte dodala: „ Jedno anglické príslovie hovorí, že cesta do neba vedie okolo kanvice čaju. My stojíme pevne na zemi, ale opäť sme našli cestu k sebe – symbolicky pri šálke čaju – do neba našej mladosti.“