Rozprávkový domček, televízna zvučka, úžasný deduško a jeho psík. Nasledovala vždy iná a krásna rozprávočka pre deti na dobrú noc. Rozprávkový deduško prišiel na naše TV obrazovky v roku 1977. Patrí do detstva môjho syna, ale dotkol sa aj môjho srdca. Rozprávky sme pozerali spolu. Nech by bol akokoľvek náročný deň, rozprávka bola našim spoločným časom. Časom spoločného zakončenia dňa.
Rozprávka má pre deti nesmierny význam. Možno si ešte spomínate na svoje detstvo, na svet plný fantázie. Ibaže rozprávka potrebuje rozprávača. Zaspomínajte si spolu so mnou na úžasné obdobie, kedy boli rozprávačkami/rozprávačmi naše matky, otcovia, dedkovia alebo babky. Zaspomínajme si na to úžasné komunikačné puto, ktorými nás rozprávka spájala.
Možno nám k tomu poslúži Chalúpka dedka Večerníčka, hoci iba jej replika… Priblížim Vám jeden deň po cestách, chodníčkoch môjho rodného kraja. Stretnutie s Vierkou, spolužiačkou zo základnej školy, s Miluškou, ktorú som nevidela niekoľko rokov, hoci je moja príbuzná, sesternica z druhého kolena.
Pridala sa k nám Marienka, s ktorou sa som pred rokmi zoznámila počas kúpeľnej liečby v Trenčianskych Tepliciach (tiež Detvianka) a Anka, moja priateľka zo ZUMBY.
Slovo dalo slovo a zo stretnutia sa stala turistická vychádza Detva – Skliarovo, Chalúpka dedka Večerníčka. Keď sme vyšli z mestečka vydali sme sa cestou okolo amfiteátra – miesta pre folklórne slávnosti pod Poľanou. Najviac mi v pamäti utkveli prvé folklórne slávnosti z roku 1965, vtedy ešte nebol vybudovaný amfiteáter, konali sa na miestnom kúpalisku – na štrande. Pódium improvizovali na tanečnom parkete. O rok neskôr boli slávnosti na amfiteátri.
Pomaly si vykračujem a v mysli sa mi vynárajú spomienky. Bože, kedy som touto cestou išla naposledy? Život rýchlo ubieha. Ráno vystrieda večer. Pondelok, utorok ani sa nenazdám a je nedeľa. Mesiac ubieha po mesiaci. Privítame nový rok ani nezbadáme a sme v lete. A o chvíľu treba opäť myslieť na Vianoce. Veru, rýchlo ubieha rok za rokom. Od mojich 20-rokov ich ubehlo neúrekom.
Urobila som si pár fotografii a pokračovali sme ďalej, bližšie k cieľu. Cestou sme sa stretli s pastierom, s jeho psíkom a ovečkami. Tieto ovce sú vraj iba na mäso. Žiadna bryndza, syr ani žinčica. Hneď sme dostali typ, kde môžeme kúpiť baraninu, či pochutiť si na výborných jedlách z baraniny. Opýtal sa či vieme, koľko pasie oviec. Hádali sme 100, 200… Nakoniec prezradil, že vraj 400. Nechcelo sa nám veriť. A on, že máme spočítať hlavy ovečiek a uveríme. Jeho komunikácia mi tak trochu pripomína môjho dedka so ženami, ktoré okolo neho prechádzali cestou za nákupmi. Tiež bol taká veselá „kopa“.
Pokračovali sme popri potoku, ktorý lemujú vysoké stromy – jelše. Musela som ísť celkom blízko k potoku, aby som urobila záber na môj rodný dom. Môj rodný dom! Pociťujem úžasný smútok v duši. Smrť mi vzala milovaného otca i domov. Slzy sa mi tisnú do očí, ale kráčam ďalej.
Vpravo sa rozprestiera časť Skliarovo-Báťkovci. Ako dieťa som tam často chodila. Bývala tam mamina sestra teta Elena, všetci je hovorili Iľa od Báťkov. Vedela veľmi pekne šiť. Často som sa parádila v tom, čo mi ušila. Šaty, sukne, nohavice. Dokonca som mala šité aj kabáty, tie mi ušil brat uja Mikuláša, ktorému zase hovorili Mikloš Báťkov.
Pred nami sa rozprestierali Podpôjdy – rozhodli sme sa, že pôjdeme lúkami až k Chalúpke dedka Večerníčka. Cestou sme pri domoch, vo dvore, na záhrade uvideli niekoľko domácich. Ja som mnohých nevidela už celé roky. Stretla som spolužiaka zo základne školy Janka. Najskôr na mňa pozeral, pozdával sa mu môj hlas, potom ma oslovil krstným menom a rodným priezviskom. Potešila som, že ma aj po rokoch spoznal.
A sme v cieli:
Z kopca neďaleko chalúpky je pekný výhľad na detviansku kotlinu, na mestečko Detva, ale najmä na typické detvianske lazy. Uvideli sme staršie domy, pozostatky pôvodnej ľudovej architektúry, ale aj novšie, krásne upravené domy, ktoré vypovedajú o pracovitosti ľudí pod Poľanou.
Cestou späť sme sa zastavili, resp. sme boli pozvané na kávu k Jankovi, bratovi Milušky, tiež môjmu bratrancovi druhého kolena a jeho manželky. Milí a dobrosrdeční ľudia. Cítili sme sa u nich a s nimi veľmi príjemné.
Návrat – zvolili sme si cestu verejnou komunikáciou popri výstavbe rodinných domov so záhradkami. Takmer každý dom mal svojho strážcu – psíka. Jeden z domov patrí môjmu bratancovi Jozefovi, synovi tety Eleny. Tiež bol náhodou na dvore. Hoci neohlásená, aspoň som sa s ním pozdravila.
Poslednou zastávkou bolo kúpalisko, pár aktuálnych fotografii, ktoré sprevádzali moje spomienky. Dnes už neexistujúce krásne vyrezávané boxy, ktoré slúžili na posedenie a na občerstvenie. A okrúhly tanečný parket. Jedno i druhé je už iba v mojich spomienkach.
Prežila som krásny deň, plný príjemných zážitkov aktuálnych radosti dňa, až na jednu. Hneď z rána som stretla po rokoch spolužiačku zo základnej školy Aničku, ktorá práve v tieto dni prežíva smutnú životnú udalosť. Smrť manžela. Taký je život, sprevádzaný krásnym i smutnými udalosťami. Naše dnešné stretnutie bolo poznačené smútkom. Žiaľ, jedno i druhé patrí do života.
Ak vás zaujalo moje rozprávanie a pôjdete okolo, vedzte, že Chalúpku deduška Večerníčka nájdete na adrese Detva – Skliarovo č. 22. A možno si vyberiete iný kraj, vydáte sa po chodníčkoch svojej mladosti, tak ako som to urobila ja.
Nech sa vám darí!
Poznámka: autorka blogu je autorkou fotografií