Spolužitie generácií má nesmierny význam pre výchovu deti a vnúčat. V rodine sa vyskytujú spravidla dve matky, prípadne dvaja otcovia. V mojom detstve to boli dvaja otcovia. Starý otec, otec môjho otca a jeho ešte neplnoleté deti. Dedko mal na nás oveľa viac času ako otec. Napriek tomu to neznižuje môj vzťah k otcovi. Dcéry vraj viac inklinujú k otcom. Môžem to potvrdiť, medzi mnou a otcom bolo veľké a silné puto až do konca jeho života. Ibaže, to by už bol iný príbeh.
Zhruba od piatich rokov si jasne spomínam na to, čo som prežila, čo sa dotklo môjho srdca. Boli to roky nášho krásneho denno-denného kontaktu s dedkom. Intenzívny kontakt sa obmedzil mojim nástupom na strednú školu. Taký je život.
Ak ste mali radi rozprávky, tak ako ja, potom si bez váhania spomeniete na svoju najobľúbenejšiu, ktorú ste chceli počúvať do omrzenia – od nevidím do nevidím, jednoducho vždy. A môj dedko dokázal krásne rozprávať, keď začal to svoje „Kde bo-lo, tam bo-lo, kde sa vo-da sy-pa-la a pie-sok sa lial….,“ škoda, že ho nepočujete, jeho hlas znel melodicky ako prekrásna hudba.
Viem bola to odo mňa „lumpáreň,“ čítať som vedela a predsa som žobronila: „Dedko, prečítajte mi rozprávku. Prosím, prečítajte!“ Iste som bola otravná ako indický jed, lebo dedko povedal: „Nemohla by si čítať sama? Veď čítať vieš a čítaš dobre!“ To bola pochvala. Nepomohla.
„Mohla by som si čítať, ibaže to neviem, tak pekne, ako vy!“ Polichotila som dedkovi zase ja. A bola to svätá pravda, najlepším rozprávačom široko ďaleko bol predsa on. Ibaže aj on mal svoj limit, keď sa rozhodol povedať: „Aj zajtra je deň“, svoje rozprávanie takmer vždy zakončil slovami: „Bola raz jedna zelená sviňa, už sa rozprávka začína. A tá sviňa mala tetku, už je rozprávka v prostriedku. Sviňa sa oprasila, už sa rozprávka skončila“ To bol naozaj koniec. Dedko už ten deň nič nepridal.
Už to nie je pravda! To iba v mojich spomienkach sa vynára obraz prežitého. Vidím pred domom drevenú nazeleno natretú lavičku a na lavičke sedí dedko. V jednej ruke drží fajku a druhu má na opierke lavičky. Spokojne si pobafkáva, vypúšťa obláčky dymu. Zelená lavička, bledozelená košeľa. Zelená bola zrejme jeho farba. Aj okna, dvere na jeho dome, ktorému sme hovorili starý dom boli natreté zelenou farbou. Možno si spomeniete, už som hovorila o tom, ako dedko vo všedný deň rád nosil bledozelenú košeľu. Žiadnu inú, resp. inej farby. Vedľa lavičky mal o stenu opretú bakuľu – krivuľu. Vždy pripravenú, aby mu pomáhala pri chôdzi.
Dedko nebol vysoký muž a vekom sa ešte trochu zmenšil. Ako sám a s úsmevom popod fúzy hovorieval „dobrého veľa nebýva“. A dobrý on bol. Na dedkovej tvári dominovali fúzy, ktorým pripomínal P.O. Hviezdoslava a oči, ktoré sa smiali spolu s dedkom. Bol veselý, svojim humorom dokázal nakaziť všetkých okolo seba. Na brade mal malú jamku, ktorú mal po svojom otcovi a zdedili ju aj jeho synovia. Môj otecko ju mal dosť výraznú. Nepamätám si, že by dedko chodil k lekárovi. Ibaže raz predsa, mal úraz, pri ktorom prišiel o prostredník na pravej ruke. Ruky mal pracovité, šikovne, chýbajúci prst si málokto všimol.
Takto vidím svojho dedka aj po rokoch. Cítim jeho teplú dlaň, do ktorej vkladal tú moju. Počúvam jeho láskavé slová, ktoré volil s citom, aby ich pochopila moja detská duša. Vštepoval mi lásku k prírode, k ľuďom, k rodnému kraju.
Možno ste si urobili svoj obraz a budete dedka takto spolu so mnou vnímať, keď budem pridávať ďalší a ďalší príbeh, ktorý už bude náš spoločný. Príbeh prežitý v symbióze dedka a vnučky.
POKRAČOVANIE NABUDÚCE